Lezieš či skočíš?

Deň začal tak nenápadne, ako každý iný. Rannými chválami v kaplnke. A napokon sa stal dňom, o akom by Kapucíni zaspievali, že sa "nikdy nestratí v pamäti."

Sestričky, ktoré mám vo farnosti mi len tak medzi rečou oznámili, že im prídu nejakí dobrovoľníci - dobrodinci zo Sicílie. To mi bolo skoro aj jedno. Veď takých návštev tu máme plno a ja sa vždy cítim blbo; napriek tomu, že rád spoznávam nových ľudí, nikdy neviem, čo mám čakať. Potom sme sa rozhodli vziať ich v rámci pastorácie na výlet. Ukázali sa ako celkom dobrá partia. S Jurim (o ňom niekedy inokedy) sme na seba pozreli a ja som vedel, že môžu dostať ďalšiu ponuku. Však nech z tohto krásneho kúta zeme vidia čo najviac. Chytila sa mladšia časť výpravy.

Začali sme v Rubiku. Je tu pekný malý kostolík na veľkej skale. O tú išlo. Veľmi pekné lezenie, obtiažnosť asi do 6+. So Slovákmi, ktorí tu v tom čase boli, som tu už bol, Taliani vraveli, že nikdy neliezli, ale vyzerali nažhavení. Priznám sa, že pri niektorých výkonoch som nestačil zatvoriť ústa. Nietoré miesta, s ktorými sa občas trápime zvládli úplne hravo. Celkom ako keď po rozpálenom kameni pobehuje jašterička. K úrazu nedošlo až na Marekove odreté prsty, ale to nič.

Na skale sa dá celkom dobre zapotiť. O to viac, keď slniečko vyhreje vzduch na nejakých 35°C v tieni a na oblohe ani mráčika. Bolo sa treba schladiť. Akútne. Vedeli sme to všetci, ale len málokto vedel, aký spôsob sme vymysleli. Najprv sme si zaplávali v rieke – opáčiť vodu, či je dosť mokrá. Bola. Tak sme pozvali hostí, nech si to s nami hodia. Priamo z mosta. Už som z neho skákal, ale veru sa priznám, asi 5-krát som sa otočil, kým som skočil. Však by mi ani zastrúhaný vlas neto... Kedysi dávno, keď som z neho skákal prvý raz, som mal pri prechode okolo neho zimomriavky ešte pol roka.

Večer sme sa utáborili v jednej kláštornej záhrade. Niekto šiel spať dnu, niekto ostal vonku pri ohni. Len tak, pod holým nebom. Nechýbalo veľa a vyriešili by sme všetky problémy sveta. Tak nám bolo dobre. Pýtal som sa Talianov, ako vidia tie 2 dni v Albánsku, v mojej farnosti. Priznali, že nečakali, že uvidia toľko krásy na tak malom kúsku zeme. Boli nadšení snáď zo všetkého. Najmä z toho skákania.

Potom sa pýtali mňa. Chceli vedieť, ako vidím posledný deň. Po pár slovách, ktoré nechcem zverejňovať (nie preto, že by boli vulgárne, ale preto, že boli osobné), som povedal asi toto: Náš život sa podobá na tento deň. Dostávaš pozvánku ísť do neznáma, ponuku zažiť niečo nové. Zrazu ťa oblečú do sedáku a máš liezť. Možno nevieš ako, nevieš kadiaľ. Občas ti to ide ľahšie, občas ťažšie. Potrebuješ si oddýchnuť, lebo ti hrozí, že vypadneš zo steny. A občas aj vypadneš. Slnko ti praží na hlavu a potíš sa ako maštaľné dvere. Vieš, že prekonávaš sám seba. A nielen to. To by bolo málo. Vieš, že sám by si do toho nešiel. Vieš, že zdola ťa niekto istí. Že aj keď sa šmykneš, padneš do lana a neublížiš si. Je pri tebe niekto, kto ťa pozoruje celkom zblízka, radí ti, kam stúpiť, čoho sa chytiť... Stráži ťa. Vieš, že sa môžeš spoľahnúť. Nemusíš sa báť.

Podobne je to na moste. Nemusíš skočiť. Nikto ťa nemôže prinútiť takto si dvíhať adrenalín a riskovať. Možno kdesi v hĺbke srdca tušíš, že by si mal. Že by si to predsa len mal risknúť a skočiť si. Láka ťa to aj keď sa ti trasú kolená. Ideš na tri. Raz, dva... nádych, tri! Si v tom. Letíš vzduchom; príde rana. Voda, samá voda. A keď sa vynoríš, prežívaš neopísateľnú radosť. Prekonal si sa, riskol si to. Je to ako hodiť sa do mora Božieho Milosrdenstva. Už naň nepozeráš z diaľky. Si v ňom, žiješ z neho, stal si sa jeho súčasťou, vieš, že sa neutopíš a že ťa nesie. A prežívaš radosť, ktorú ti nik nevezme. Radosť, ktorá je ovocím tvojej ochoty riskovať s Bohom a darom jeho milosti. Je tak veľká, že ju musíš vykričať, nedá sa udržať si ju pre seba!

Takto nejako sme debatili keď tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal úsvit a chvíľku po ňom spoza kopca vykuklo slnko. Popriali sme si dobrú noc – aspoň na pár chvíľ. Veď bolo treba vstávať na sv. omšu a po nej sa rozlúčiť. Biaggio, Marco, Chiara, Silvana a Chiara museli ísť. Ostali sme my – Marek, Betka, Majka, Juri a ja. O pár dní na to Marek a Betka museli tiež domov. Ostali už len 3. A ešte ostalo puto. Nakoľko silné, to ukáže čas...