Seminár dobrého občana 2 - Niečo za nič

Naša spoločnosť ešte 22 rokov po revolúcii vykazuje prejavy ekonomického ochorenia, ktoré sa volá >niečo za nič<. Komunistické ideológie, ktoré presadzovali v praxi tento princíp najotvorenejšie, musia nevyhnutne zlyhať na obyčajnej banalite klasického konceptu ekonomickej spravodlivosti.

Hovorí sa, že jedna veková generácia sa vystrieda za približne 20 rokov a jedna myšlienková generácia žije a drží sa sotva 5 rokov. Svet je rozlietaný a naše Slovensko s ním. Nekráčame, my priam letíme. Napriek tomu, že fičíme už na 5. myšlienkovej generácii od revolúcie, naša spoločnosť stále premýšľa socialisticky a utopisticky – aspoň čo do očakávaní a prístupu k nášmu štátu. Niekedy dávno za čias Marxa a Lenina sa rozvinuli starodávne utopistické myšlienky o spoločnosti, kde by každý mal toľko, koľko potrebuje. Beztriedna spoločnosť je idea sladká v ústach, ale horká v žalúdku. Klasický koncept ekonomickej spravodlivosti, ktorý podporuje aj Cirkev, je založený na myšlienke, že každý má dostať to, čo si zaslúži a to, čo mu právom patrí. Teda nielen, koľko kto potrebuje, ale koľko si kto zaslúži. Tento priam až vesmírny zákon nemožno obchádzať, iba ak máme záujem o všetky problémy, ktoré z jeho ignorácie vyplývajú.

Je skutočne spravodlivé, aby sme chceli spoločnosť, v ktorej nejestvujú ekonomické rozdiely – rozdiely v životnej úrovni? Vezmime si trebárs pána neurochirurga a pána robotníka zo stavby. Obidvaja robia pre spoločnosť mnoho a tvoria skutočné hodnoty. Avšak ten lekár musel na sebe celé roky tvrdo pracovať, ťažko získavať prax, neustále sa vzdelávať, navštevovať kurzy, chodiť na konferencie. Vypracoval sa sám a plným právom žne úspech. Zaslúži si uznanie od spoločnosti, záchranou ľudských životov cez neurochirurgické operácie si zaslúži celkom prirodzene a z povahy veci aj vyšší štandard úrovne svojho života. Za tú drinu a zásluhy má právo na viac ocenenia a odmien než pán robotník, ktorý sa naučil robiť na stavbe tak, že mu majster voľačo vysvetlil, prípadne vedel aj niečo zo svojej chlapskej povahy. Bolo by teda vrcholne nespravodlivé, ak by lekár, ktorý makal, dostal iba to a možno presne to, čo dostáva iný občan, ktorý na sebe až tak nepracoval a nemá za sebou svedectvo toľkých zásluh.

Takto prirodzene vznikajú nerovnosti v ekonomickej úrovni medzi občanmi – niektorí sú proste šikovní, húževnatí, pracovití, a tak sa dostanú ďalej. Absolútne zrušenie akejkoľvek ekonomickej nerovnosti je úplne neprirodzený stav, a to priamo popierajúci základný koncept spravodlivosti v kresťanskom zmysle slova.

Ak dáme ľuďom iba to, čo potrebujú a nedovolíme, aby si zvýšili svoju kultúru a životnú úroveň vďaka systematickej a usilovnej práci, vezmeme im motiváciu sa zlepšovať, niečo dokázať, niekam našu spoločnosť dotiahnuť, vytvoriť dajakú hodnotu, ktorá ľudí skutočne pozdvihne a bude tak znamením umného pokroku. Spoločnosť by začala stagnovať, ťažkopádne sa vyvíjať, najlepšie mozgy by sa stali priemernými. Pokroku a rastu nepomôže žiadna iná stimulácia viac, ako práve húževnaté a spravodlivé odmeňovanie tých, ktorí si to zaslúžia.

Tieto myšlienky nás privádzajú až k rozpoznaniu princípu >niečo za niečo<. Len tento princíp v praxi zabezpečuje a zabezpečí ekonomickú spravodlivosť, a tým aj vzrast motivácie pre šikovných ľudí, čo sa neuspokojili s priemernosťou. Naše Slovensko by mohlo takto rásť a vydať sa na dobrodružstvo reálnej spravodlivosti podľa princípu >každému, čo mu patrí<.

Ekonomické ochorenie spoločnosti, nazývané >niečo za nič<, je vskutku lákavé, ale mimoriadne utopistické. Ak si nedoceníme tých, ktorí nám poskytujú služby a taktiež ak nás nedocenia druhí, ktorým my odovzdávame nejakú hodnotu, systém bude v rozklade. Tu majú koreň problémy zadĺženosti nemocníc, neefektivity vzdelávacieho systému a problémy niektorých prípadov zneužívania nášho sociálneho systému. Je veľmi podivuhodné, ako ľudia, zvyknutí socialisticky myslieť, si uzurpujú právo, aby sa o nich štát postaral od kolísky až po hrob. A samozrejme zadarmo. Takáto ekonomika nemôže existovať, lebo ju nemá čo rentabilne finančne vyživovať. A nielen to, takáto ekonomika vytvára podmienky pre sociálnu rovnosť na ostrý úkor ekonomickej spravodlivosti, pričom zároveň značne demotivuje tých, ktorí majú záujem tvoriť hodnoty a byť za to adekvátne ocenení.

Aké ponaučenie z tohto vyplýva? V prvom rade je podstatné, aby sme pochopili, že nič nie je zadarmo a ani byť zadarmo nemôže. Ak to nezaplatím ja, zaplatí to niekto druhý, iný občan, prípadne celá halda občanov v podobe svojich daní a odvodov. V druhom rade treba chápať, že slovenské hospodárstvo môžu pozdvihnúť len tie politické subjekty, ktoré počítajú s uplatnením princípu >niečo za niečo<. Ak nás nejaké hlasy vedú veriť, že >niečo za nič< je fajn, tak vtedy je potrebné prijať na vedomie nebezpečenstvo tejto ilúzie, keďže za všetko v konečnom dôsledku musí niekto zaplatiť.