Ahojte, tento rok máme stošesťdesiate výročie narodenia nášho Mons. Andreja Hlinku.
Ten v Ľudových novinách koncom 19. storočia, ako som sa na internete od pána Tomečka dočítala, napísal aj toto:

Foto: alp-studio-on-unsplash

Spoločnosť zasahuje trend antisociálneho správania – politickú kultúru už dlho kazia prejavy slovnej agresivity, ba rastie už aj násilie na uliciach … Ani pre turistov zo zahraničia už nie sme tak bezpečnou krajinou… Bežní ľudia môžu byť z našej politickej reprezentácie znechutení, alebo byť znepokojení, cítiť sa na ulici menej bezpečne a pýtať sa: „Čo sa to deje?!“
Korene trendu sú už odborníkom známe: „Pomerne veľké množstvo výskumov bolo po druhej svetovej vojne – a hlavne v období zvyšujúceho sa počtu neúplných rodín, t.j. väčšinou rodín bez otca – venovaných dôsledkom absencie otca na vývoj detí. Výsledky týchto výskumov v prevažnej miere potvrdzovali, že absencia otca má vo zvýšenej miere za následok antisociálne správanie detí, kognitívnu nevyvinutosť*, podpriemerné školské výsledky, konflikt pohlavnej identity a nízke sebavedomie.“[1] (* kognitívna schopnosť = poznávacia schopnosť)
O zanedbanom vnímaní otcovstva v Cirkvi som písal už v blogu Nádvorie nenachádzajúcich? Dôsledky tohto javu však presahujú to, čo sa do blogu zmestí. Schopnosť civilnej spoločnosti vnímať otcovské aspekty života na tom nie je o nič lepšie. Preto ponúkam aspoň stručný náčrt súvislostí:

Na hanbu mnohých kresťanov bolo spolupracovať so zločinnými nacistami, na zahanbenie pre určitých kresťanov bolo kolaborovať s komunistami (viď napríklad Pacem in Terris v Československu).

Snímka z filmu Moses, réžia: Roger Young, 1995

Poukázať na nedostatky viery patrí k povolaniu kazateľov – najmä klerikov, ale aj laických teológov. Avšak k ich povolaniu nepatrí zostať iba pri „údržbe“ správnosti náuky viery, konštatuje i pápež František: „Existujú …náboženskí predstavitelia, ktorí sa pýtajú, prečo ich ľudia nechápu a nenasledujú napriek tomu, že ich návrhy sú logické a jasné. Pravdepodobne preto, lebo sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku.“ (Evangelii gaudium 232; ďalej EG).
Myslím, že redukcia viery na rétoriku sa netýka konkrétne arcibiskupa Cyrila Vasiľa, predsa však jeho kázeň – Čím je človek bez viery vo vzkriesenie? – priam volá po hlbšom zamyslení: odkiaľ uvedený šokujúci paradox pochádza?
Prečo sa v Európe ovocie evanjelizácie vytráca?
Prečo v Európe počet kresťanov aj ich porozumenie obsahu vlastnej viery upadajú?
Ako a čím sa to dá napraviť?

Tento text je reakciou na úvahy pána poslanca Krajniaka o liberálnej demokracii ako jednom z detí krvavej protikresťanskej Francúzskej revolúcie. Keď som natrafil na odkaz na jeho článok a začínal čítať jeho prvé riadky, bol som potešený, že konečne niekto s významnejším postavením zdvihol hlas voči zvrátenej liberálnej demokracii. Žiaľ článok vrcholí akýmsi kompromisom s demokraciou. S tým sa však neviem stotožniť.

Liberálna demokracia nie je nezávislá od ideológie. Vety, akou je aj tá v našej Ústave, o nenaviazanosti na nijakú ideológiu, nemôže nijaký racionálne uvažujúci človek brať vážne. Liberálna demokracia je totiž založená v prvom rade na ideológii relativistického sekularizmu. Osobne sekulárnu liberálnu demokraciu odmietam ako zlo analogické komunizmu či nacizmu, len zabalené v krajšom pozlátku. Minimálne masovosť potratov hovorí za všetko. Hlas ľudu, ktorý dovolí, že liberálna demokracia môže doviesť spoločnosť k ešte väčšiemu holokaustu než vyprodukovali nacisti a väčšiemu, ale kvázi porovnateľnému akým sa mohli pýšiť komunisti je dôvodom prečo má význam odmietať demokraciu. Každý obhajca demokracie by si mal naštudovať prorocké slová starých gréckych filozofov, ktorí boli dosť múdri na to, aby demokraciu zavrhovali a predpovedali už pred tisícmi rokov rozklad k akému demokracia spoločnosť privedie (demografia, rozklad rodinných štruktúr, dekadentní vládcovia atď.). Ak nechce západná spoločnosť pokračovať po ceste k sebazániku mala by v prvom rade zakázať volebné právo pre ľudí so základným vzdelaním. Na všetko možné sú potrebné rôzne certifikáty, ale keď ide o rozhodovanie o tom kto bude riadiť celý štát, tak zrazu stačí chlapovi vedieť ako sa zapína miešačka. Absurdné a zvrhlé, ako celý demokratický systém. Následne môže byť nádejou prepracovať sa k volebnému systému, kde by voliť mohli ľudia minimálne s maturitou, ale až po získaní certfikátu o akomsi všeobecnom spoločenskom rozhľade. No a vrcholom úspechu by bolo dopracovať sa k systému stavovskej neomonarchie postavenej na kresťanských princípoch.

Nie každý, kto mi hovorí: "Pane, Pane," vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 7, 21)

Hovorí sa "dôveruj, ale preveruj". Pred tým, než niektorý kresťan alebo ktorýkoľvek iný rozumný človek vloží dôveru v Mariána Kotlebu a jeho stranu Ľudová strana Naše Slovensko, mal by od neho požadovať odpovede na minimálne nasledujúce otázky.