Pane, prijmi to, čo ti dokážem dať.

Nepoznám ľudskú prirodzenosť, ale toľko viem, že pokiaľ sa modlím, nevidím Boha. Áno, milujem ho, vôľou, srdcom, ale nemôžem ho vidieť. Ak sa práve modlím breviár a ktosi prechádza okolo, vidím ho veľmi konkrétne, moje oči ho sledujú a medzitým úplne zabudnem myslieť na Boha. A ak ma počas modlitby napadne, že je tu veriaci, ktorý mi napísal, že dnes večer príde, aby si vyzdvihol odo mňa svoje peniaze, a tie peniaze nemám, potom rozmýšľam neustále: Čo mám teraz robiť? Nemôžem sa modliť bez toho, aby som stále nemyslel na tieto moje dlhy a ešte na mnoho iného.
Musím sa s tým zmieriť, že mám chyby, som teda nedokonalý človek.
Zaiste by to bol vyšší stupeň svätosti, ak by si sa napriek dlhom vedel koncentrovať na modlitbu. ale v praxi je to veľmi ťažké, ak nie dokonca nemožné. Prijmime sa teda takí, akí sme, a povedzme: Pane, prijmi to, čo ti dokážem dať.

Albino Luciani – Otče náš