Kristus sa nám dáva

Keď sa narodil, bol spokojný s jaskyňou. Tridsať rokov v Nazarete mu stačil chudobný dom. O troch rokoch apoštolátu mohol povedať:
„Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (Mt 14, 15 . Malo sa diať niečo mimoriadne. To mohli apoštoli vybadať aj zo slov Majstra, ktorý, keď mal sadnúť k stolu – s pohnutím povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohoto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť“ (Lk 22, 15 .
A potom, kým ešte jedli, vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dal ho so slovami: „Vezmite, toto je moje telo, ktoré sa za vás obetuje.“ Potom berie kalich, vzdáva vďaky, podáva ho učeníkom a hovorí: „Toto je moja krv, krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov.“
Veríme jeho slovu. Naše oči, chuť, náš hmat nám chcú nahovoriť: Toto je len chlieb, len víno. Ale my počúvame vnútorný hlas, ktorý nám vo viere v jeho slová hovorí: On je tu, jeho telo, jeho krv, jeho duch, jeho Božstvo.
Raz pozvali francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. Obdivovať eucharistický zázrak. Nevyviedlo ho to z miery a povedal: „Kristus je najväčší poctivec. Mne stačí jeho slovo.“
Aj nám stačí jeho slovo a pomáha nám prekonávať všetky ťažkosti.

Albino Luciani - Verím
myšlienky k vyznaniu viery Cirkvi