Inakosť Ježišovej smrti

Vtipne sa hovorí o manželoch, ako sa vybrali na dovolenku do Svätej zeme spolu so svokrou, ktorá dostala zájazd ako dar k sedemdesiatke. Lenže počas pobytu v Svätej zemi svokra zomrela. V pohrebnom ústave manželom vysvetlil, že prevezenie na Slovensko bude stáť päťtisíc eur, ale ak ju pochovajú v svätej zemi, bude to stáť iba stopäťdesiat eur. Manžel vyhlásil: „Každopádne berieme ju domov, na Slovensko.“ Zamestnanec pohrebného ústavu mu hovorí: „Ste si istý, že to naozaj chcete? Prevoz je veľmi drahý. Za stopäťdesiat eur by ste tu mohli mať normálny pohreb.“ Nato manžel odpovedal: „Pozrite sa, pane! Pred dvetisíc rokmi ste tu pochovali jedného chlapíka a on vám o tri dni vstal z mŕtvych.
Toto ja riskovať nebudem!“
Seba by každý pochoval blízko pri Nazaretskom, aby po troch dňoch vstal z mŕtvych. Cudzích, nepriateľov, svokry, by mnohí pochovali
ďaleko od Nazaretského, aby ich nestretli ani po smrti.
Lenže pominuteľnosť je zákon, od ktorého neexistuje dišpenz. Žiaden kráľ, vedec, filozof, spisovateľ, mudrc, prezident, generál, herec, spevák nevstal z mŕtvych, iba Ježiš z Nazareta. Preto o ňom veríme, že je Božím synom a neplatí pre neho zákon pominuteľnosti.
Okrem prevozu do rodného kraja, existuje iný, dôležitejší. Zosnulých kladieme nielen do hrobu – bez ohľadu na to, v ktorej krajine – ale v modlitbe aj na oltár Ježiša Krista. Každý oltár je „truhlou“ Ježiša, ibaže prázdnou, lebo on žije. Pripomína jeho obetu: Keď okrem hrobu na cintoríne kladieme zosnulého v modlitbe na oltár, prosíme: Ježišu, tak, ako bol oslávený tvoj život, osláv i našich zosnulých. Pri tomto „prevoze“ dostáva zomieranie a koniec života zmysel a naplnenie.
Keď hovoríme o zmŕtvychvstaní vychádzame v Písme z dvoch tradícií: prvá sa volá naratívna a druhá konfesionálna. Pod slovom naratívna treba rozumieť rozprávanie žien, apoštolov, učeníkov, napríklad Emauzských, ktorý sa vrátili do Jeruzalema a povedali jedenástim, čo sa stalo. Jedenásti im potvrdili: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (porov. Lk 24,34).
Druhá tradícia sa volá konfesionálna, pretože z odovzdávania počutého vzniklo neskôr vyznanie viery. Napr. Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom napísal: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem...“ {1Kor 15, 3). Pavlovo vyjadrenie „podľa Písem“ znamená, že Ježišova smrť nebola náhodná, ale začlenená do štruktúry dejín spásy, súvisiaca so Starým zákonom, aj s predpoveďami prorokov.
Ježišova smrť je totiž iného druhu, než smrť bežného človeka. Našu smrť treba vidieť v línii, ktorá má svoje začiatky v biblickom príbehu o raji. Tam sa Adamov postoj dá domyslieť: Vieš čo, Pane, Bože, nechaj si svoje príkazy. Ja si poradím aj sám, vezmem život do svojich rúk, budem šťastný, spokojný a blažený i bez teba, Bože! Tento postoj sa v Biblii nazýva dedičný hriech, Boh ako keby povedal: nech sa páči, Adam, zober život do svojich rúk – aj chorobu, aj smrť a uvidíme. A zrazu Adam videl, že s mnohými vecami si nedá rady. Ovocím neposlušnosti je smrť. Vrátiš sa do zeme, z ktorej si bol vzatý (porov. Gn 3,19).
Ježišova smrť bola iná. Nemá korene v tejto línii. Ježiš nemal dedičný hriech a nebol voči Bohu neposlušný. Ježišova smrť má korene v spevoch Božieho služobníka, ktoré napísal prorok Izaiáš (porov. Iz 52, 13-53). Tam sa hovorí, že Pán dovolil zdrviť svojho služobníka neprávosťou, pľuli na neho, zohavili ho, ale podstatné je, že bol spojený s Pánom a on sa mu stal silou na prekonanie ťažkostí. Ježišova smrť nevracia Ježiša so zeme, ale je naplnením lásky, ktorá nechce nechať človeka bez zmyslu, bez večnosti, bez slova nádeje.
Ježišovu smrť treba vidieť vo vzťahu k službe zmierenia s Bohom, k odpusteniu, lebo zomrel pre nás a pre naše hriech (porov. 1kor 15,3) nakoniec svojím víťazstvom smrť prekonal a priniesol jej koniec. Keď Pavol píše, že Ježiš zomrel podľa Písem, je to iný druh zomierania než ten, ktorý máme my.
Viera v zmŕtvychvstanie, ktorú slávnostne vyznávame, nechce od nás, aby sme potvrdili nejaký absurdný zázrak, ale uznali moc Boha, ktorý rešpektuje stvorenie bez toho, aby bol viazaný zákonmi smrti. Inými slovami: od Ježišovho zmŕtvychvstania smrť nepatrí principiálne a neodvolateľne k štruktúre stvorenstva. Tak tomu bolo len do Ježišovho zmŕtvychvstania. Keďže naša smrť je iného druhu ako Ježišova, zdá sa nám, že je principiálne a neodvolateľne v štruktúre sveta a nemôžeme sa z nej vymaniť.
Ale keď veríme, zisťujeme, že životu sa ponúka premena, nielen predĺženie. Ak sa odovzdávame do Božích rúk, on svojou mocou uskutoční to, čo s Ježišom. Nemusíme podliehať obavám, strachu a nezmyselnosti, ale môžeme žiť v nádeji, že život bude pretvorený a oslávený.

Anton Fabian. Vydarený život (vyd. Michala Vaška)