Prečo na nás Boh dopúšťa utrpenie?

Táto otázka sa znovu a znovu stáva aktuálnou, hoci je vlastne už mnohorako zodpovedaná. Dnes mi napadla v súvislosti s poslednými posolstvami zo zjavení Pána v Írsku, kedy Pán Ježiš rozprával o potrebe očistenia sveta. Toto očistenie v kontexte celkového obsahu súčasných svetových udalostí je čo do podstaty vecou

1.) dopustenia utrpenia na ľudstvo z rúk Božích nepriateľov,

2.) zoslania utrpenia na Božích nepriateľov v záujme ich obrátiť.

Prečo však vlastne musíme trpieť? Z Písem dokážeme čítať, že nám, veriacim v Pána Ježiša, vždy všetko slúži na dobré, ale vedeli by sme toto dobro z utrpenia nejako konkretizovať?

Utrpením sa dá dosiahnuť, myslím, mnoho vecí. Najjednoduchšou schémou zmyslu utrpenia je však očistný proces, ktorý je vnútorný a aj vonkajší.

Obsahom vonkajšieho očistného procesu je jednoznačne oddelenie kúkoľu a pšenice, vlkov od ovečiek. Teda oddelenie ľudí s pyšným srdcom, ktorí volia pred láskou k Bohu sebalásku, a ľudí s pokorným srdcom, ktorí sa usilujú povýšiť Boha nadovšetko. Utrpenie má totiž existenciálny ráz, čo znamená, že sa dotýka hĺbky nášho srdca a našej existencie. Je mimoriadne citlivou témou a ovplyvňuje množstvo našich základných postojov, a to isteže aj k Bohu samotnému. Preto je veľmi vhodným nástrojom, ako vo svetských záležitostiach spiaceho človeka prebudiť a spýtať sa ho na rovinu, či chce kráčať s Bohom alebo s hriechom. Je to veľmi konkrétny a veľmi účinný spôsob, ako celkom priamo zalomcovať s ľudským srdcom, a otvorene ho vyzvať k radikálnej odpovedi na Božiu lásku a Božiu prítomnosť. Utrpenie totiž posúva naše srdce k otázke, či sa proti Bohu na základe utrpenia a hriechu vzbúrime, takpovediac sa naňho naštveme a pôjdeme cestou negatívnej reakcie na Božiu výzvu venovať Mu svoj v utrpení akútny pocit vlastnej nedostatočnosti. Alebo na svoj hrozivý pocit vlastnej nedostatočnosti, ktorý nám utrpenie výborne sprostredkúva, odpovieme mocnejším primknutím sa k Tomu, ktorý tento pocit vie jediný účinne riešiť, totiž na Stvoriteľa a Vykupiteľa našej duše. A to už menujeme obsah vnútorného očistného procesu, keď sa sústredíme na vnútornú zmenu postoja nášho srdca, resp. keď sa pri utrpení a v rámci pocitu vlastnej nedostatočnosti utvrdíme čoraz viac v základnej voľbe nášho Áno Bohu alebo nášho Nie Bohu.

Vidno teda, že vonkajší a vnútorný proces očistenia sú len rôznou stranou tej istej mince. Idú ruka v ruke. Jedno je zamerané na ľudí ako takých a ich celkové hromadné riešenie tejto existenciálnej duchovnej otázky, druhé je zamerané na konkrétneho človeka a jeho utvrdenie sa vo svojej základnej odpovedi voči Božej láske.

Hoci teda musíme občas prejsť týmto bolestným očisťovaním – a vôbec tu nemusí ísť ani o nejaké budúce očistenia v podobe hromadných katastrof – vskutku môžeme pri každej takejto skúške pocítiť jej hlboký význam pre nás samotných a pre náš súkromný vzťah s Pánom. Niektorí ateisti, obzvlášť neomarxisti hovoria, že pocit vlastnej nedostatočnosti je základ náboženskej mentality – a ja hovorím, že majú pravdu. Len akurát, že oni sa vo svojej pýche nad tým sarkasticky usmievajú, a my kresťania pod tým rozumieme našu výhodu.

Lebo je lepšie pocítiť vlastnú nedostatočnosť, nechať si ukázať v utrpení zrkadlo našej celkovej voľby, aby sme mohli byť dostatočne pripravení spečatiť naše Áno Bohu až do času odchodu do Pánovho kráľovstva. Lepšie, než sa mať celý pozemský život fantasticky bez utrpenia, nemyslieť vôbec na potrebu Vykupiteľa alebo Boha, a potom nemať vyriešený základný zmysel tohto pozemského vyhnanstva, totiž aby sme sa rozhodli pre Pánovo evanjelium a Kristovo večné kráľovstvo. Aj preto je bohatým podľa Písem ťažké dostať sa do neba – nie preto, že sú bohatí, ale preto, že im môže väčšmi chýbať pocit núdzy, pocit vlastnej nedostatočnosti.

A tak ľudové kresťanské rčenie – koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje – teraz už veľmi dobre môžeme všetci chápať a mať vlastne z Božieho riešenia vecí aj skutočnú radosť.

Obrázok bol prevzatý z webu: http://www.flickr.com/groups/431429@N24/