Byť na nezaplatenie

Pri východe zo supermarketu kontrola zastavila jedného pána: „Prepáčte, ale kamera zaznamenala, že ste nezaplatili za varnú kanvicu, ktorú ste zobrali z regálu.“ Zákazník sa bránil:
„Samozrejme, veď sám vedúci mi povedal: zoberte si to, je to na nezaplatenie!“
Keď je možné rýchlo si uvariť čaj alebo kávu, je to na nezaplatenie. Ale aj pomoc od iného človeka je na nezaplatenie, keď sme v núdzi. Ak sa aj v noci pokazí auto a niekto pomôže, povieme o ňom: je to človek na nezaplatenie. Ak lekár pomôže operáciou, povieme: je to človek na nezaplatenie. Každý, kto v sebe nosí hodnotu lásky a služby, je na nezaplatenie. V nádobe rýchlo zovrie iba voda, ale ak v človeku pohotovo „zovrie“ láskavosť, je na nezaplatenie.
V biblickom príbehu o milosrdnom samaritánovi (Lk 10, 25-37) vykreslil Ježiš z Nazareta človeka na nezaplatenie. Zo spoločenského hľadiska slovo „samaritán“ je znamením dobrovoľnej činnosti v prospech druhého človeka. Napr. tam, kde je zemetrasenie, povodne, alebo iné živelné katastrofy, je dobrovoľníctvo prejavom solidarity. Tam, kde ľudia majú určité zdravotné postihnutie, alebo sú starí, alebo deti v detských domovoch a pod., všade tam je priestor pre činnosť, ktorú voláme samaritánska. Povedať o niekom, že je „samaritán“ je veľké vyznačenie, lebo je na nezaplatenie. Je to synonymum sova „dobrý“ – na prvom mieste nesleduje svoj zisk, ale dobro blížneho.
Z teologického hľadiska je príbeh o milosrdnom samaritánovi, v svojej podstate autoportrétom Ježiša Krista, lebo v ňom vykreslil seba. Prichádza ako cudzinec. Židia totiž žili v regiónoch: Júdea, Samária, Galilea. Medzi nimi bola prirodzená rivalita, kto je prvý, čistokrvný Žid a kto druhotriedny? Za najpôvodnejších sa považovali tí, ktorí obývali kraj okolo hlavného mesta Jeruzalem, volali sa Judejci. Severo-východne je Samária, teda tiež veriaci Židia, ktorí sa tam prisťahovali asi 800 rokov pred Kristom, po návrate z Asýrskeho zajatia. Spolu s nimi prišli aj iné ázijské kmene a premiešali sa so Židmi. Ešte severnejšie je kraj, ktorý sa volá Galilea. Ich považovali za druhotriednych, lebo to boli Židia premiešaný s pohanskými kmeňmi. Ježiš, prichádzajúci z Galiley, sa v tomto podobenstve stotožňoval s cudzincami. Podceňovanému cudzincovi dal novú hodnotu.
V ležiacom človeku chcel Ježiš z Nazareta vykresliť každého z nás preto, lebo sme prežili určité zranenia, svojím spôsobom sme boli „okradnutí“. Kto prežil zradu v priateľstve, rozvod v manželstve, nedocenenie v práci, nosí v sebe veľké vnútorné zranenie. Mnoho rodičov sa snažilo všetko dať deťom, a nakoniec zostali osamelí a starí – cítia sa okradnutí životom. Po grécky sa človek povie „antropos“ (z toho je antropológia). Základom slova je anatrepejn, to znamená dvíhať niečo do výšky. Gréci tým chceli povedať, že byť človekom, znamená dvíhať sa do výšky. Keď sme v prachu a nedokážeme vstať, Ježiš je ten pútnik, ktorý nás dvíha do výšky. Teda navštevuje nás tam, kde sme a pomáha nášmu životu. V tomto zmysle je podobenstvo autoportrétom Ježiša Krista.
Iné zaujímavé grécke slovo v tomto podobenstve je episkeptejn (navštíviť niekoho, prísť ako pútnik), čo znamená zamerať pohľad, alebo sledovať pohľadom, dívať sa za niekým. Evanjelium chce povedať, že Ježiš je niekto,
kto zameral svoj pohľad na teba, človek. Ježiš ťa sleduje svojím pohľadom,
díva sa za tebou, kam kráčaš, kde si okradnutý a ležíš v prachu. Vidí tvoje zranenia a neobíde ťa ako levita alebo náboženský hodnostár.
Ježiš sa skláňa a ošetruje rany človeka. S tým súvisia symboly: víno a olej. Olej je symbolom uzdravenia a víno symbolom lásky. Ježiš má zvláštnu citlivosť, súcit a milosrdenstvo pre človeka. Nikto z ľudí nie je taký citlivý pre to, čo prežívame, ako Ježiš, ktorý každého z nás vidí.

Anton Fabian. Vydarený život (vyd. Michala Vaška)