Sedem Ježišových posledných slov

„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46)

Pane Ježišu Kriste, Spasiteľ a Vykupiteľ! Smrť sa približuje. Smrť nie je len koniec telesnej existencie, vyslobodenie a pokoj, ale smrť predstavuje dno priepasti, nepredstaviteľnú hĺbku úzkosti a zničenia. Približuje sa Ti smrť. Je to úplné obnaženie, hrozná nemohúcnosť, zvierajúca bezútešnosť, keď všetko padá, všetko uniká, stráca sa... už nie je nič iné, len prenikavá a nevýslovná opustenosť až na smrť.
A v tejto noci ducha a zmyslov, v prázdnote srdca, kde sa všetko spaľuje, Tvoja duša zotrváva v modlitbe. Táto strašná samota srdca stravovaného bolesťou sa v Tebe premieňa na nezvyčajné vzývanie Boha.
Buď zvelebená modlitba bolesti, modlitba odovzdanosti, modlitba priepastnej nemohúcnosti, modlitba opusteného Boha.
Aby si vyjadril túto úzkosť, aby si svoju bezhraničnú opustenosť premenil na modlitbu, začal si citovať Žalm 22. Tvoje slová. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ si prvým veršom tohto starého žalospevu, ktorý Tvoj Svätý Duch vložil do srdca a na pery starozákonného, spravodlivého človeka ako srdcervúci výkrik. A ty si sa ani v návale bolesti nechcel modliť inak, ako sa modlili generácie pred Tebou.
Nauč ma modliť sa slovami Tvojej Cirkvi tak, aby sa stali slovami môjho srdca.

Z úvah Karla Rahnera