„dokonalý“ a „zhovievavý dobrák“

Dvaja pustovníci si v nehostinnej skalnatej krajine našli dve jaskyne. Vchody mali oproti sebe. Jedného z nich budeme volať „dokonalý“, pretože rokmi, modlitbou a prísnym sebazapieraním prišiel k presvedčeniu, že je dokonalý. Druhý pustovník – budeme ho volať „zhovievavý dobrák“ – vedel sa porozprávať aj s náhodným človekom, utečencom alebo zablúdencom. Každému venoval svoj čas. Dokonalý vyčítal zhovievavému: „Strácaš čas! Kradneš čas modlitbe a rozjímaniu, keď sa zapodievaš týmito ľuďmi!“ neschvaľoval jeho časté, aj keď len malé nedostatky na ceste duchovného života.
Dokonalý, aby sa stal ešte dokonalejším, sa rozhodol, že všetky chyby a hriechy, ktoré vidí u svojho brata, si pripomenie tak, že vždy položí jeden kameň pred vchod svojej jaskyne. A tak začal ukladať. A čo sa stalo? O nejaký Čas vyrástol pred jeho jaskyňou škaredý, sivý, desivý múr, ktorým sám seba vnútri zamuroval.
Ak si človek všíma iba hriechy druhého, a ako kamene ich ukladá okolo seba, zamuruje sa sám. Keď sa nenaučí odpúšťať, byť milosrdný, zhovievavý ako otec v podobenstve, doplatí nato. Stane sa neschopným komunikovať s Bohom aj s ľuďmi. Kto však vidí seba v pravde, prizná si, že má chyby a hriechy aj on sám. Ak do toho všetkého zakomponuje milosrdenstvo, oslobodzuje sa.
Buďme Pánovi vďační za pozvanie vidieť svet aj po Božsky, nielen po ľudsky, milosrdne, nielen spravodlivo, aby sa okolo nás šírilo nové stvorenie.

Anton Fabian. Vydarený život (vyd. Michala Vaška)