Priznaj si vlastnú bezmocnosť

V niektorých oblastiach si úplne bezmocný. Tak veľmi sa chceš uzdraviť, premôcť pokušenie a všetko zvládnuť, ale sám to nevieš. Vždy, keď sa o to pokúšaš, si len väčšmi znechutený. Musíš si teda priznať svoju bezmocnosť.
Je to prvý krok pri protialkoholickom liečení a liečení každej závislosti. Takto sa musíš pozerať aj na svoj zápas. Tá nevyčerpateľná túžba po láske je závislosťou. Ovláda tvoj život a robí z teba obeť.
Začni jednoducho tým, že si uznáš, že sám sa nevyliečiš. Aby ťa Boh mohol uzdraviť, musíš si priznať bezmocnosť. Vlastne to ani nie je otázka, čo je najskôr a čo bude potom. Tvoja ochota prežiť vlastnú bezmocnosť predpokladá začiatok podriadenia sa Božiemu konaniu v tebe. Ak nevnímaš nič z uzdravujúcej Božej prítomnosti, priznať si vlastnú nemohúcnosť je príliš strašné. Je to ako skočiť z výšky, pričom dole nie je sieť, ktorá by ťa zachytila.
Tvoja ochota zbaviť sa túžby ovládať svoj život odhaľuje skutočnú dôveru. Čím viac sa budeš zriekať tvrdohlavej túžby udržať si moc, tým viac sa budeš stretať s tým, ktorý má moc ťa uzdraviť a ochrániť.
A čím viac sa budeš stretať s božskou mocou, tým ľahšie ti padne vyznať sa sebe i druhým z vlastnej slabosti.
Pomyselnú moc si udržiavame aj tým, že čosi očakávame aj od vonkajších pôžitkov alebo od budúcich udalostí. Pokým budeš utekať z miesta, kde si, a rozptyľovať sa, nemôžeš sa plne uzdraviť. Semenu sa darí iba vtedy, ak zostáva v zemi, do ktorej bolo zasiate. Keď ho ustavične vyhrabávaš, aby si sa presvedčil, či rastie, nikdy neprinesie plody. Považuj sa za semienko zasiate do úrodnej pôdy. Stačí, ak v nej zostaneš a spoľahneš sa, že obsahuje všetko, čo potrebuješ pre rast. Rastieš aj vtedy, keď to necítiš. Buď pokojný, priznaj si vlastnú bezradnosť a ver, že raz sa dozvieš, ako veľa si dostal.

Henri J. M. Nouwen – Vnútorný hlas lásky