Na svete nežijeme sami

Graham Green v knihe Moc a sláva rozpráva o kňazovi odsúdenom na smrť počas náboženského prenasledovania v Mexiku. Hrozné tlaky na kňaza ho priviedli k alkoholu.
V deň svojej smrti čupel na zemi s prázdnou fľaškou v ruke, snažiac sa spomenúť si na úkon kajúcnosti. „Bol som ale hlupák, keď som si myslel, že som dosť silný na to, aby som zostal, keď druhí ušli. Čo som to za nemožného chlapa,“ myslel si. „Pre nikoho som nič neurobil, mohol som radšej nežiť!“ Slzy mu stekali po tvári. V tej chvíli sa nebál zatratenia. Cítil sa nesmierne sklamaný, lebo musel ísť k Bohu s prázdnymi rukami. Zdalo sa mu, že by bolo bývalo celkom ľahké stať sa svätým. Všetko, čo na to bolo treba, bolo trochu sebaovládania a trochu odvahy. Cítil sa ako ten, kto zmeškal šťastie o sekundy. Teraz vedel, že iba za jednou vecou sa oplatilo ísť: byť svätým.

Možno trochu tvrdý príklad, ale hovorí o tom, že máme žiť každý na svojom mieste v spoločenstve s inými, lebo spolu s nimi ideme do večnosti. Náš život je popretkávaný aj dobrom, aj zlom. Tí, ktorí nás poznajú, vidia, že možno práve „dnes nemáme deň“ a odpustia nám. Podobne aj Boh vidí do nášho srdca, a keď v ňom nájde túžbu po dobre a ochotu konať dobro, dá nám svojho Ducha, aby sme v budúcnosti konali lepšie.

Branislav Bukovský

Zdroj: časopis Blumentál 11/99