Tristé výročie slzenia Panny Márie Trnavskej a ja

V našej milovanej Trnave sa nachádza dóm čerstvo povýšený na baziliku minor – bazilika sv. Mikuláša. V ňom sa nachádza baroková kaplnka pochádzajúca z prvej polovice 18. storočia, do ktorej bola umiestnená kópia obrazu Panny Márie podľa predlohy z rímskeho kostola sv. Alexeja a sv. Bonifáca. Tú dal vyhotoviť ešte v 16. storočí budúci kardinál František Forgáč.

Prvýkrát sa na milostivom obraze objavili krvavé slzy už v roku 1663, kedy osmanskí Turci drancovali okolie Trnavy, ale samotnú Trnavu, baštu tohto regiónu, nepochopiteľne ušetrili. A napokon obraz slzil trikrát v júli roku 1708 počas kuruckej vojny. To však nie je všetko. V roku 1710 v Trnave zavládol mor, preto Trnavčania na sviatok Obetovania Panny Márie vyniesli Obraz z kaplnky a urobili procesiu po mestských uliciach, prosiac Božiu Matku, aby sa za mesto a jeho obyvateľov prihovorila. V deň procesie mor zázračne prestal a vymizol.

Dodnes z vďačnosti Trnavčania každú sobotu slávia sv. omšu v kaplnke Trnavskej Panny Márie a prinášajú Božej Matke svoje prosby o orodovanie. Od štyridsiatych rokov 20. storočia dokonca vždy v novembri slávia novénu – deväťdnie, počas ktorej je Obraz vystavený úcte priamo nad svätostánkom vo svätyni.

1708 – 2008. Tento rok slávime presne tristé výročie posledného slzenia Panny Márie Trnavskej. Teda resp. už sme aj doslávili, pretože tohtoročná novéna už prebehla.

Toto však nemá byť historiografický prehľad, ale blogový článok, preto by som sa Vám chcel vyznať, čo znamená Trnavská Panna Mária pre mňa a ako pomohla konkrétne mne. Alebo ako sa domnievam, že mi pomohla.

Pamätám si ten deň, akoby bol včera. Bolo teplo a slnečno. Obliekol som sa do sviatočných šiat, nejaký ten oblek, možno kravata. A vyrazil som plný nervozity a napätia na prijímacie skúšky na štvorročné cirkevné gymnázium Angely Merici v Trnave. Mal som čerstvých 15 rokov. Cítil som sa veľmi bezmocný, pretože moja príprava na prijímačky bola biedna – lenivosť mi dovolila zanedbať najmä matematiku. Trajektória spájajúca môj činžiak s gymnáziom vedie popri na fotke zobrazenej baziliky sv. Mikuláša, v ktorej som už vtedy bol „domácim“ miništrantom. A tak som sa cestou zastavil pri dverách kostola. Brána bola otvorená, ale vnútorné dvere zamknuté, takže som nemohol ísť priamo do kaplnky. Vtedy som ešte nepoznal divotvornú moc Božieho milosrdenstva od sv. Faustíny, takže som sa rozhodol obrátiť na divotvornú moc príhovoru našej Panny Márie Trnavskej. Už som mal na konte pár miništrovaní v miestnej barokovej kaplnke, a preto som si na ňu už akosi zvykol, no priznám sa, nikdy som v mariánskej úcte nejak nevynikal. Úcta k Márii mi pripadala mierne prehnaná a bál som sa modloslužby, ktorú mi neskôr na nete toľkokrát pripomínali bratia z protestantských spoločenstiev.

I dnes som stále viac skeptický, ale postupne zisťujem, že niet prečo nectiť si Božiu Matku. Veď povedala: „Nemajú víno.“ A Ježiš: „Čo mňa a teba do toho, žena?“ A ona: „Urobte všetko tak, ako vám povie.“ (Jn 2, 3-5). A Ježiš hoci argumentoval, že ešte neprišla jeho hodina, vodu na víno premenil. Prečo? Lebo mu tak orodovala Jeho matka. Panna Mária. Poslúcha ju a ona má na Neho takmer nepochopiteľný vplyv – je to Jeho mama. A tak sa my katolíci prihovárame k Matke Božej a dúfame, že nám pomôže svojím príhovorom u svojho syna, ktorý je Boh a Kráľ. A priam superlatívne tak činíme pri sochách a obrazoch, ktoré, hoci boli zhotovené ľudskou rukou, boli vyvolené pre rozmnoženie hojnosti milostí.

A tak som prišiel k dverám baziliky, vtedy ešte farského dómu, a modlil som sa k milostivému, divotvornému Obrazu. Ale nie ku farbám a skle a drevu. Ale k Panne Márii ako Božej Matke, ktorá nám Trnavčanom prejavila z Božej vôle toľkú zhovievavosť. A potom som sa vybral na gymnázium skladať vtedy priam až životne dôležité skúšky.

Moja túžba pokračovať v štúdiu na gymnáziu bola jasná. V Trnave sme vtedy mali tri gymnáziá – športové, štátne Jána Hollého a cirkevné svätej Angely Merici. Dnes už sa k nim pridalo aj gymnázium arcibiskupské. A ja som pevne túžil ísť na to cirkevné. Tak veľmi som túžil a tak veľmi som prosil Matku, aby mi v tom pomohla. Argumentoval som tým, že si chcem upevniť vieru, pokračovať v miništrovaní a nájsť veriacich priateľov. Dovtedy som totiž bol 9 rokov na štátnej základnej škole, kde väčšina spolužiakov nevedela povedať vetu bez vulgarizmu a kultúra správania bola taká, že som sa bál, že keď dospeje naša generácia, tak skolabuje celé Slovensko. No fakt. :-))

Slovenčinu som zvládol v pohode. Diktát bez problémov a gramatika či literatúra relatívne nadpriemerne. Nuž, ale pri matematike som sa veru zapotil – nevedel som veľa príkladov vypočítať. Situácia bola až taká zlá, že som sa obrátil k Matke Božej aj počas testov. Bol som smutný a čakal netrpezlivo na rozsudok. Mamina vtedy behala po meste a držala mi palce. Potom ma počkala pred gymnáziom a ja som vyšiel a išli sme si dať bagetu. Čakali sme, kým vyvesia na dvere zoznam prijatých a počet ich bodov.

Ľudkovia, prijali ma vďaka jednému jedinému bodu! Ešte jeden bod dole (z matematiky), a už by som bol pod čiarou. Ateista v tom vidí náhodu, v poriadku. Ale ja som bol a som veľmi vďačný príhovoru Trnavskej Panny Márie. A túžim jej ďakovať i naďalej. :-) Vrelá vďaka, milostivá Mária! :-)

Viackrát som potom miništroval na novéne ku cti Trnavskej Panny Márie a bol som na túto službu veľmi hrdý. Tristého výročia som sa síce zo zdravotných dôvodov zúčastniť nemohol, ale i tak budem túto úctu a vďaku niesť vo svojom srdiečku navždy. :-)