Je mi blízky Šimon z Cyrény?

Každého z nás stretávajú v živote chvíle, keď sme odkázaní na pomoc druhých. Mnohí z nás by boli radi, keby bolo takýchto okamihov čo najmenej. Najradšej by sme si všetko urobili sami, aby sme nemuseli byť nikomu nič dlžní, aby sme neboli nikomu zaviazaní a nemuseli byť nikomu za nič vďační. Asi poznáme ten zvláštny pocit, keď sa na niekoho obrátime s prosbou o pomoc a už v jeho gestách a na jeho tvári vidíme, ako ho otravujeme, ako sa mu to nehodí a ako to teda pre nás urobí, keď to inak nejde... Neochota druhého nás o to viac vnútorne bolí, o čo viac sme mu sami nezištne pomáhali, keď to potreboval.
Ježiš ale prijal i neochotnú pomoc, pretože bol pokorný. Navyše vedel, že tým vlastne Šimonovi dáva jedinečnú možnosť, ako sa nenápadne dostať do Božej blízkosti, ako získať podiel na Božom kráľovstve. I na Šimonovi sa tak naplnili Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40). Je otázne, kto komu vlastne preukázal milosrdenstvo, kto bol nakoniec viac obdarovaný... Tým, že si Ježiš nechal od Šimona poslúžiť, paradoxne mu preukázal veľkú službu.

Prosím ťa, Pane, o pokoru, v ktorej by som sa neuzatváral pred pomocou druhých, a aby som s ochotou pripustil, že môžu byť silnejší a schopnejší ako ja. Pomôž mi uznať, že potrebujem druhých ľudí a ich pomoc i lásku. Nauč ma prijímať službu aj od tých, ktorí ju nevedia ochotne preukazovať. A ešte o jedno ťa prosím: daj mi pochopiť, že tvoja logika je iná – nielenže slabí potrebujú oporu silných, ale že silní zase potrebujú slabých a núdznych a že zdraví potrebujú chorých a postihnutých, ak majú vyrásť v láske, a tak pochopiť, čo je život.

Vojtěch Kodet: Jeho rany nás uzdravili