Komentár Jozefa Kováčika: Byť svedkom

Vo svojom komentári Jozef Kováčik kladie otázku, ako sa nás týka tragédia prenasledovaných kresťanov na Blízkom východe. Cituje slová 10-ročného irackého dievčaťa vyjadrujúce odpustenie tým, ktorí jej rodinu vyhnali z vlastného domu:

Prednedávnom som sa sa dostal na internete k videu, ktoré je radené do skupiny tzv. „virálnych videí“. Ide o väčšinou krátke videá, ktoré zdieľajú a pozerajú stotisíce, v určitých prípadoch i milióny ľudí. Zvyčajne ide o určité bláznivé výstupy, kanadské žartíky, či dokonca reklamy. V tomto konkrétnom príklade však video nemalo žiadnu z týchto charakteristík. Ide o 10 minútový rozhovor redaktora kresťanskej televízie SAT7 s desaťročnou Myriam. Spolu s rodinou boli vyhnaní z rodného mesta fanatikmi z tzv. Islamského štátu. Prišli takmer o všetko. Na otázku novinára, ako to prežíva, odpovedá prekvapivo: „viem, že Boh ma miluje“. Keď redaktor položil Myriam otázku, čo cíti voči tým, ktorí ju vyhnali z rodného mesta, bez zaváhania odpovedá: „Denne prosím Boha, aby im odpustil.“ Teda nie „želám im len to najhoršie, prosím Boha, aby ich potrestal“, ale „prosím denne Boha, aby im odpustil.“ Redaktor sa pýta ďalej: „Vieš im odpustiť?“ A Myriam okamžite a bez váhania: „Áno“. Okrem domova musela opustiť aj svojich malých priateľov. Ako to vníma? „Niekedy si poplačem, že sme museli odísť z Karakešu. Ale nehnevám sa za to na Boha. On sa o nás stará. A staral sa o nás aj vtedy, keď sme najviac trpeli.“

Silné slová z úst desaťročného dievčaťa uprostred utrpenia. Dodávajú nádej. I keď, drahí poslucháči, povedzme si pravdu, ľahšie sa počúvajú, ako by sme sa mali predstaviť my na mieste utečencov. „Nám sa to predsa nemôže stať“- povieme si s uspokojením. Naozaj?

Text zverejneny na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].