Báseň kajúcnika

Ľúto mi je ohavnosti a neprávosti,
čo srdce moje unáša do temnôt.
Hanba zaslúžilo zničí všetky milosti
a mne už zostáva iba plač a bôľ.
-
Zahanbenie a pokorenie tela svojho –
strach zo škrípania zubov rýchlo mocnie.
Ohavnosť veľká spustošenia srdca môjho
kričí z prachu hrozivých pekiel: „Och nie!“
-
Milosrdný a Spravodlivý Boží Svätý!
Netrestaj ovcu zblúdilú a márnotratnú.
Vezmi ju do svojho náručia ako predtým
a urob ju opäť prevzácnou láskou šťastnú.
-

Ja, hlupák, od Pána zakopal som denáre
a premárnil som milosť posväcujúcu.
Zapredal som ju za suché slasti pristaré,
čo zmaria v duši živú vodu tečúcu.
-
Veľký trest si zaslúžim, a smrť je mi primalá,
´bo hojnosť Božej urážky sťa meč bodá v srdci.
Poškvrnil som aj Cirkev Matku, ktorá ma volá,
aby som sa vrátil k prameňu v hosanna–tanci.
-
Smutný som, Bože, a ľutujem svojho zločinu,
slza sa mi trblieta v oku a ohlasuje žiaľ.
Nuž, žiaľ môj je nepatrný oproti záclonu,
čo krvopotne znášaš pre mňa Ty, Pane, dosiaľ.
-
Záclon znášaš, aby clonil trestu zaslúženému,
aby milosrdenstvo zaplavilo dušu prv, než spravodlivosť.
Či ďakovať? Či uprosiť? Čo skôr mám predniesť Jemu?
Cítim, ako mi do srdca vlieva nádej; ako stavia pevný most.
-
Je to most pevný medzi Pánom a dušou mojou,
čo prenádherne spája naše srdcia.
A ja teraz verím pevne vari s mocou Tvojou,
Že odpustiť chceš a lásku mi vraciaš.
-
Preto zmiluj sa, Bože, nad mojou dušou,
ktorá hnije a trápi Kristovo telo tajomné,
a priveď ju na tú cestu bránou užšou,
čo do výsostných nebies vedie, horiac láskou ku mne.
-
A ja zajasám nad Tvojou slávou, Pane,
ktorého potoky milosrdenstva sú bezbrehé.
A zamilujem si srdce Tvoje v manne,
ktorú budem smieť prijímať ako jedlo predrahé.
-
Sláva Otcu, i Synu, i Duchu Svätému,
ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz v tejto chvíli,
tak nech je i vždy po celý môj život Jemu,
i na večné veky raz v nebeskom kráľovstve z blaženej sily.
-
Amen.
----