Z komentára Jozefa Kováčika: Potešovať a byť potešovaný

Počas uplynulého víkendu som mal možnosť navštívíť Turín. Hlavným cieľom bola návšteva Dómu, v ktorom bolo opäť vystavené Turínske plátno. Mal som možnosť vidieť ho už tretí krát. Ani tentoraz organizátori neponechali nič na náhode a spôsob, akým bola celá udalosť menežovaná, si zaslúži obdiv. Bez zbytočného čakania vďaka včasnej registrácii tak mohli pútnici prežiť hlboký duchovný zážitok. Veľkou mierou tomu napomáhali i dobrovoľníci. Väčšinou si pod dobrovoľníkmi predstavíme možno mladých ľudí. V Turíne však pri výstave pomáhali dobrovoľníci všetkých vekových kategórií. S úsmevom, pokojom, ochotní pomôcť i poradiť. Zaiste i to napomáhalo silnej duchovnej atmosfére. Bez strkaníc a nervozity ste sa tak ocitli bezprostredne pred dosiaľ nevysvetliteľným úkazom, ktorý ukrýva toto starobylé plátno. Celkovo bola táto udalosť pre mňa vo viacerých smeroch inšpiráciou. Na druhý deň som mal možnosť koncelebrovať s pomocným biskupom diecézy Guidom Fiandinom svätú omšu v bazilike Panny Márie Consolata. Bol akurát sviatok a hoci tradičnú procesiu so sochou Panny Márie museli kvôli návšteve Svätého Otca o jeden deň posunúť, chrám sa pravidelne každú hodinu a pol zapĺňal množstvom Turínčanov. Biskup Fiandino vo svojej kázni poukázal na skutočnosť, že Panna Mária nie je len tá, ktorá potešuje a posilňuje, ako to väčšinou vnímame, ale i tá, ktorá bola potešovaná. I ona prežila veľkú bolesť vo svojom živote a práve preto bolo potrebné, aby sa jej dostalo útechy. Biskup spomínal príklad mladej rodiny, ktorej zomrelo dieťa. „Všetky slová sa mi javili ako slabé. Ľudskými slovami som ich nevedel utešiť. A tak som ich jednoducho objal. V objatí sme plakali a hľadali silu. Bola to útecha srdca“- povedal biskup. A to je schopný ponúknuť ten, kto žije s Bohom. Inak by sme podľa biskupa neboli schopní takejto silnej spoluúčasti, ktorá spolu s časom a Božou milosťou uzdravujú aj takéto hlboké rany.

Na druhý deň o dôvere voči Bohu hovoril v Turíne aj sám Svätý Otec František. Hovoril o človeku, ktorý volá: „Som v koncoch, viac už nedokážem“. Pán prichádza naproti, ponúka mu svoju lásku ako skalu, ktorej sa môže každý bezpečne chytiť a vie, že nepadne. Koľkokrát len počujeme to „viac už nedokážem“! No on stojí po našom boku s vystretým ramenom a otvoreným srdcom. Mohli by sme sa sami seba spýtať, či sa dnes skutočne pevne držíme skaly, ktorou je Božia láska a ako prežívame vernú lásku Boha voči nám.”- pokračoval pápež František. Vždy tu bude podľa neho existovať riziko, že na túto veľkú lásku, ktorú nám Pán ukázal, zabudneme. “I my, kresťania, podstupujeme riziko, že sa necháme paralyzovať strachom z budúcnosti a budeme hľadať istoty v pominuteľných veciach alebo v modeli uzavretej spoločnosti, ktorej tendenciou je skôr vylúčiť, než prijať medzi seba.”...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].