Kultúra duše

„Tak zaspievaj“, alebo „Povedz básničku“, alebo „Ukáž, ako vieš tancovať“ – to sú výzvy dospelých, aby deti ukázali, čo vedia. Tí, čo chodia do materskej škôlky, si niekedy zaslúžia potlesk. Deti sa rady prezentujú a rodičia sú hrdí na ich úspechy.
Každý otec a mama sa usiluje odovzdať svojmu dieťaťu nielen biologický život skrze narodenie, ale čosi viac: kultúru duše a schopnosť uplatniť sa v živote. Želaním rodičov je, aby dieťa správne komunikovalo s druhými, slušne sa vyjadrovalo, pozdravilo starších, bolo úctivé, solidárne s núdznymi, tolerantné a pod. Sú to prejavy a znaky vnútorného života, preto ich môžeme nazvať kultúrou duše.
Je pochopiteľné, že vonkajší svet, kultúra obliekania a bývania sa odovzdávajú automaticky. Ale budovať v druhom kultúru duše už nie je také jednoduché. Je to dané tým, že svet v ktorom sa nachádzame, sa zvonkajšieva namiesto toho, aby sa zvnútornieval.
Vonkajšia stránka života sa uskutočňuje v prostredí: cudzie deti majú značkové oblečenie – aj moje musia mať; cudzie deti majú lepší mobil – aj moje musia mať taký; cudzie majú rýchlejší internet – aj my budeme mať taký. Vnútorné stránky života opisuje Tomáš Kempenský (1380-1471: „Najvyššia úloha každého z nás je učiť sa pravdivo poznávať seba samého, podstatu života, skromne oceňovať seba, teda nebyť pyšný a o druhých zmýšľať dobre a šľachetne.“ Kultúra duše pochádza zo zámeru rodičov: nestačí odovzdať život biologický, ale je potrebné rozvíjať aj život duchovný.
Tu prichádzame k podstate krstu. Uvádzať dieťa do biologického života, znamená umožniť mu narodiť sa. Uvádzať dieťa do duchovného života, kultúry duše, znamená dať ho pokrstiť.
Marek v evanjeliu spomína krstnú udalosť na brehu Jordána, pri ktorej bol Ježiš z Nazareta nielen ponorený do vody, ale stalo sa čosi viac. Ján Krstiteľ videl: „Otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“ (Mk 1, 10-11). V jednote medzi Otcom a Synom je zjavená Ježišova božskosť, teda osobitná kultúra duše. Mama ho naučila obliekať také šaty, aké mali iní, jesť také jedlo, aké jedli iní, pozdravovať starších, ako iní chlapci v tej dobe, teda byť kultúrnym. Ale vnútorná kultúra duše spočívala v intenzívnej prítomnosti Boha v jeho živote, takže o ňom hovoríme, že je Bohočlovek. Z toho vyplynulo aj posolstvo, ktoré ľuďom odovzdal.
Slová „Toto je môj milovaný Syn“ (Mk 1,11) sa však nevzťahujú len na Ježiša, ale na každého človeka. Ak sa im otvoríme a uveríme v Božie prisľúbenia, rozvinie sa v nás kultúra duše ako úžitok z krstu. Preto je správne, že rodičia prinášajú už malé dieťa do chrámu, aby nad ním zazneli slová: toto je môj milovaný syn, dcéra...
Božia náklonnosť vytvára v človeku novú kultúru: učí ho ináč sa správať k ľuďom, s oveľa väčšou láskou, tolerantnosťou, lebo jeho život má zmysel a cieľ. Každý pokrstený v tomto svete buduje aj kultúru spoločenstva.
V minulosti sa pri krstných obradoch (v latinskom jazyku) hovorievali nasledujúce slová: „Prijmi kríž na čelo, nach ťa Kristus ochraňuje znakom svojej lásky. Prijmi kríž na uši, aby si počúval Pánov hlas. Prijmi znak kríža na oči, aby si videl jas Božej tváre. Prijmi znak kríža na ústa, aby si odpovedal na Božie slovo. Prijmi znak kríža na hruď, aby Kristu vierou prebýval v tvojom srdci. Prijmi znak kríža na plecia, aby si niesol príjemné Kristovo jarmo.“
Otvoriť oči, ústa a uši, znamená prekonať hluchotu a nemotu, lebo iba tak je možné počuť Boha, rozprávať s ním, rozprávať o ňom. Biologickí rodičia si želajú, aby sa otvorili oči, uši, ústa dieťaťa a mohlo sa rozvíjať. Vďaka krstu sa otvárajú oči, uši, ústa pre Boha a svet vnímame z iného pohľadu, nielen telesnými očami. V stvorení vidíme Božiu lásku a za krížom a utrpením odhaľujeme skutočný zmysel.

Anton Fabian. Vydarený život - zamyslenia inšpirované evanjeliom (vyd. Michala Vaška)