Zmysel a radosť povolania

„Ak chceš byť v živote šťastný,
staň sa kňazom – a buď ním naplno,
ak však chceš byť v živote nešťastný,
staň sa kňazom – a buď ním len napoly.“

moravský kňaz páter Antonín Šuránek

Tieto veľmi múdre slová neplatia len pre kňazský život, ale pre každého. Môžeme povedať:

Ak chceš byť v živote šťastná,
staň sa matkou – a buď ňou úplne,
ak však chceš byť v živote nešťastná,
staň sa matkou – a buď ňou len trochu.“

V plnosti nasadenia je zmysel a radosť povolania.
Boh nás však nepovoláva len ako remeselníkov, ktorý stavajú tento svet.
Vytvára v nás tiež živé kamene, z ktorých sám stavia svoju Cirkev.
V takom prípade spĺňa úlohu staviteľa on a na svojej stavbe nás ukladá na určité miesta, ako to robievajú murári s tehlami pri stavbe domu.
Boh nás berie vo svojom architektonickom zámere ako živé kamene na stavbu svojej Cirkvi.
Keď si nás potom pri stavbe Cirkvi berie do ruky ako originálne, mnohotvárne kamene a kladie nás na miesta ako manželov, kňazov, či rehoľníkov, každého sa pýta, či také miesto prijíma.
A my po zvážení ponuky odpovieme, či áno – alebo nie.
Napokon nejde o to, či si kladený do základov či do vrcholov živej Cirkvi, ale o to, aby si tomu miestu ostal verný. Aby s tebou mohol počítať nielen ten, ktorý ťa na to miesto povolal, ale aby ostatní, čo boli na stavbu povolaní, vedeli, že sa môžu o teba oprieť.
Ak má byť Cirkev živým chrámom, musí byť postavená zo živých kameňov.
Ak má byť každý kameň živý, musí byť živá tiež jeho viera.

Max Kašparů – z knihy: Vieromer