Z homílie pápeža Františka v Guadalupe: Božia svätyňa v tvárach ľudí

...Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú „úrovni doby“ alebo že „neprinášajú potrebný kapitál“ na jej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: „Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?“ Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: „Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu“.

Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval:

„Len na teba hľadieť Matka, / nechať otvorené iba oči; / hľadieť na teba celú a bez slova, / povedať ti všetko, nemo a zbožne.

Nezvíriť pred tebou ani len vánok; / iba utíšiť moju nanútenú samotu / v tvojich očiach milujúcej Matky / a v tvojom priezračnom pozemskom príbytku.

Hodiny neúprosne bežia, / odkrajujú nezdary úbožiaka, / život i smrť svojím tepom.

Na teba hľadieť, Matka; / len ťa kontemplovať, / so srdcom stíšeným v tvojej nehe, / v tvojom čistom tichu ľalií.“

(Liturgický hymnus)

A v tichu, zotrvávajúc takto v nazeraní, ešte raz počúvajme ako nám opakuje: „Čo sa deje, dieťa moje, najmenšie zo všetkých? Čo trápi tvoje srdce?“ (porov. Nican Mopohua, 107.118) „Nie som tu azda ja, tá ktorá má česť byť tvojom matkou?“(ibid, 119).

On nám hovorí, že má „česť“ byť našou matkou. Toto nás uisťuje o tom, že slzy trpiacich nezostávajú bez ovocia. Sú tichou modlitbou, ktorá vystupuje až do neba a ktorá u Márie vždy nájde svoje miesto pod jej plášťom. V nej a s ňou sa Boh stáva naším bratom a spoločníkom na ceste. Nesie naše kríže spolu nami, aby nás naše utrpenie nezdrvilo.

Nie som azda tvojou matkou? Nie som azda tu? Hovorí nám: Nenechaj sa premôcť svojimi bolesťami, svojimi zármutkami - hovorí nám. Dnes sa vracia opäť, aby nás vyslala, tak ako Juanita; dnes nám znovu opakuje: buď mojím vyslancom, poslaným postaviť množstvo nových svätýň; sprevádzať životy mnohých a poutierať mnoho sĺz. Stačí, ak budeš kráčať ulicami svojej štvrte, svojho spoločenstva, svojej farnosti ako môj vyslanec, moja vyslankyňa; vztyčuj svätyne deliac sa s radosťou z poznania, že nie sme sami, že ona je s nami. Buď mojím vyslancom – hovorí nám – keď zasýtiš hladného, dáš sa napiť smädnému, prichýliš núdzneho, zaodeješ nahého a navštíviš chorého. Pomôž tomu, kto je uväznený, nenechaj ho samého, odpúšťaj tomu, kto ti spôsobil zlo, uteš zarmúteného, maj trpezlivosť s druhými a najmä vzývaj nášho Boha a modli sa k nemu. A v tichu mu povedzme to, čo máme na srdci.

Nie som azda ja tvoja matka? Nie som azda tu? – hovorí nám ešte raz Mária. Choď budovať moju svätyňu, pomôž mi pozdvihovať život mojich detí, ktorí sú tvojimi bratmi.

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].