O lenivosti ako acédii alebo O duchovnom znechutení

Acedia. Toto latinské slovo gréckeho pôvodu mnohým nič nehovorí. To ani nie je čudné – horšie však je, že ak prezradíme jeho význam po slovensky, tak ho mnohé ovečky aj tak nepochopia správne. O čom je teda reč?

Acedia znamená po grécky „zlá nálada“, pričom v latinčine toto slovo nadobudlo špecifický význam „zlej nálady z objatia Božou láskou“ – a teda istú formu náboženskej záhaľky a predovšetkým znechutenia. Lenivosť ako siedmy kardinálny hriech nie je lenivosťou, o ktorej som písal v iných článkoch – čiže nie je len všeobecnou záhaľkou, nechuťou k práci a podobne. Acedia je niečo oveľa závažnejšie. Je to znechutenosť zo samotnej Božej lásky, čerpajúc z nedôvery v Boha. Ide, ako vraví učenie Cirkvi, o určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca (porov. KKC 2733). Ide skutočne o duchovnú znechutenosť v pravom zmysle slova – acedia. Aj Pán potvrdzuje túto veľmi častú záhaľku a znechutenie. V Getsemanskej záhrade v krvopotnej úzkosti žiada apoštolov, aby bedlili a modlili sa, pričom sám uznáva a okusuje ťarchu psychosomatických pochodov ľudského tela: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41)
-

Viacerí ľudia, čo poznám, trpia takouto duchovnou lenivosťou a páchajú tento kardinálny hriech bez toho, aby si to uvedomovali. (žiaľ, nevynímajúc seba). Sú znechutení z politiky, z hospodárstva, zo svojej sociálnej situácie, zo svojho veku, z rodinných vzťahov – jednoducho upadajú buď do malomyseľnosti alebo priamo začnú páchať hriech lenivosti, v ktorom dajú priestor zatvrdnutému pesimizmu a znechuteniu. Preto radšej zalomia ruky – jedni sa búria a na všetko nadávajú, a druhí sú apatickí a rezignujú na svoje životné poslanie, pre ktoré si ich Boh na tomto svete vyvolil. Dokážu si dokonca povedať: „Ja sa do neba nedostanem, som skazený a už ma ani kostol nebaví, chodím ta zriedkavo. A spoveď? To sú už roky... Nemá to význam.“

Ako vieme, kardinálne hriechy sú kardinálnymi (hlavnými) preto, lebo plodia všetky ďalšie hriechy. Z nich vyvierajú všetky ostatné zlé skutky, preto treba duševný boj zamerať práve proti sedmoru hlavných hriechov (pýcha, lakomstvo, smilstvo, závisť, obžerstvo, hnev, lenivosť resp. acedia).

Ako sa však dá bojovať proti lenivosti, teda proti acédii?
-
V Katechizme som žiadnu odpoveď nenašiel. Sväté písmo však vraví: „Lenivosť pohružuje v spánok hlboký a ťarbák bude hladovať.“ (Pris 19, 15) A inde: „Dokedy, leňoch, budeš vyspávať, kedyže vstaneš zo spánku?!“ (Pris 6, 9). Tieto úryvky z Knihy prísloví síce hovoria priamo o lenivosti ako o nechuti k práci, avšak možno v nich zračiť aj posolstvo pre acédiu. Ako? (Budem lenivosť ako siedmy hlavný hriech označovať ako acédia, aby sme to odlíšili od nechuti k práci.) Acédia alebo znechutenie skutočne pohružuje v hlboký spánok, pretože človek akoby upadal do temnoty svojej záhaľky, nedôveroval Bohu a tým pohŕdol (vari aj nechtiac) Božou láskou. Lenivý človek „posadnutý“ acédiou je znechutený a nemá teda najmenšiu vôľu dôverovať, otvárať svoje city alebo srdce. Tu by sme mohli rozlíšiť tri typy duchovne znechutených ľudí:

1. Prvý typ sú ľudia, ktorým duševná záhaľka vyhovuje – sú vo viere veľmi vlažní, čím páchajú dokonca aj hriech proti Duchu Svätému. Sú pohodlní, leniví, ľahostajní voči viere a „kostolu“. Ich znechutenosť často pochádza zo zlých skúseností s ľuďmi, ktorí o sebe tvrdia, že sú kresťania, a pritom páchajú zlo.

2. Druhý typ sú ľudia, pre ktorých je duchovná znechutenosť spojená s depresívnym a pesimistickým náhľadom na svet, pričom dôležitou poznámkou je, že ich táto znechutenosť aj trápi. Nie sú ľahostajní, ale sú životom sklamaní, ľuďmi sklamaní, Bohom sklamaní...

„Ťarbák bude hladovať.“ Svätopisec tým zaiste myslel, že ak bude niekto lenivý, tak si ani jedlo nezaobstará a bude hladný. Ale my kresťania v tom môžeme vidieť hlbší zmysel. Ak sa človek oddá znechuteniu (acédii), stáva sa takýmto ťarbákom a veru nebude nasýtený chlebom života – Eucharistiou. Mám na mysli teraz hlavne ten prvý typ znechutených ľudí, ktorí zo záhaľky nejdú na spoveď, nečinia pokánie a nechávajú sa unášať škandálmi a hriechmi iných, s Cirkvou spojených ľudí, až to vyústi do úplnej apatie a hnisavému zoškliveniu náboženskej viery. V takomto prípade dochádza možno až k doživotnému sprotiveniu viery, čo môže vzhľadom na smrtonosnú povahu acédie priviesť človeka až do zatratenia...

„Dokedy, leňoch, budeš vyspávať, kedyže vstaneš zo spánku?“ A veru, ľudia v duchovnej znechutenosti spia na vavrínoch – vôbec si neuvedomujú, že „správca domu“ môže kedykoľvek prísť, aj uprostred noci. „Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas.“ (ten čas = druhý príchod Krista; porov. Mk 13, 33). Nemáme jednoducho čas na znechucovanie sa. Aj v Denníčku sv. Faustíny, apoštolky Božieho milosrdenstva, Pán Ježiš varuje pred znechucovaním sa – že to nie je správna cesta a my by sme šikovne doplnili, že to nie je ani žiadne riešenie.

Duchovná znechutenosť sa nemusí týkať len sprotiveniu sa náboženskej viery. Ak by áno, mohli by sme siedmy hlavný hriech rovno nazvať „duchovnou znechutenosťou“. Ale cirkevní otcovia zaradili na siedme miesto medzi kardinálnymi hriechmi acédiu, lenivosť. Prečo? Pretože jestvuje ešte tretí typ znechutených ľudí.

3. Tretí typ sú ľudia, ktorí aj dúfajú, aj veria, ale nedôverujú Bohu, že im odpustí alebo že si ich vyvolil do nebeskej blaženosti. Cítia sa mimoriadne nehodní, sklamaní bolesťami a krížmi života, neúspechmi. Dokonca dokážu pohŕdať samými sebou. Boha majú radi, ale ich pesimizmus a nedôvera sa nezhoduje ani trochu s radostným evanjeliom, ktoré nám Pán Ježiš prikázal šíriť (Mt 28, 19-20).
-

BOJ PROTI ACÉDII RESP. PROTI LENIVOSTI
-

1. Priznanie si vlastnej acédie resp. lenivosti

Začínam tým najdôležitejším, ktorým začínajú všetci, ktorí sú od niečoho závislí. Priznať si svoj chorobný stav a potrebu liečiť ho. Hoci acédia nie je v pravom zmysle slova výrazom závislosti, ale za to je patologickým ochorením spirituálneho života duše. Ľudia, páchajúci hriech acédie, si ani neuvedomujú, že konajú zlo – cítia sa oni sami obeťmi, ktorým je ublížené, čo následne živí ich znechutenosť. Preto je nutné túto skrivodlivosť postaviť z hlavy späť na nohy a ukázať, že duševná znechutenosť, lenivosť resp. acédia sú spoločným vyjadrením siedmeho kardinálneho hriechu. A keďže je kardinálny, plodí aj hriechy ďalšie, čo je veľmi nebezpečné. Priznať si hriech acédie znamená pokoriť sa pred krížom života, vziať tento kríž spoločne s Kristom a s Ním spoločne aj napokon nad krížom zvíťaziť. A k tomu je nutné otvoriť otázku pokory.

2. Pokora

Pokora je skutočný kľúč k zahubeniu duchovnej znechutenosti. Ak je človek pokorný a uzná svoje hriechy, potom je len krôčik k tomu, aby priznal aj hriešnu povahu svojej acédie. Sú medzi nami totiž ľudia, ktorí si uzurpujú právo byť znechutenými – akoby to bolo logické vyústenie utrpenia a sklamania v ich živote. Ako sa urobiť pokorným? Sebareflexiou, ktorá bude mať autoformatívny účinok na našu dušu a na naše spirituálno. To znamená po slovensky – človek si má organizovať každý večer pri zaspávaní spytovanie svedomia. Toto spytovanie svedomia sa nebude týkať len toho, aké hriechy sme popáchali, ale aj čo dobré sme spravili, čo by sme mohli vylepšiť, kde by sme mohli „ubrať“ a podobne. Je to komplexná úvaha, v ktorej vyhodnotíme prežitý deň. Takto sa otvorí cesta krôčik po krôčiku zlepšovaniu a správaniu čoraz pokornejšiemu – až dosiahneme cieľ, ktorým je uznanie, že páchame hlavný hriech acédie.

3. „Strelné“ modlitby alebo nábožné povzdychy

Ľudia, strelné modlitby sú úžasná vec. Po modlitbe, ktorú nás naučil Pán Ježiš (Otčenáš) a po modlitbe Zdravas sú strelné modlitby vari najúčinnejšou modlitbou. Pán Ježiš nás jasne učil, že nemáme v modlitbe hovoriť veľa. Vraví: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.“ (Mt 6, 7-8) V duchovnom znechutení človek nedokáže vytrvať v modlitbe alebo sa ísť nebodaj modliť ruženec či litánie. Je vôbec rád, ak sa donúti ísť v nedeľu na omšu. Preto týchto ľudí môže osloviť len krátky zbožný povzdych, akýsi krátkodobý závan pozdvihnutia svojho srdca k Bohu. A práve tak sa deje v strelnej modlitbe, ktoré sú preto strelnými, lebo iba „strieľajú“ jednoduché a krátke modlitbičky na Boha – ba iba jednu vetu, či jedno, dve slová adresované Bohu. Ja sám som svedkom toho, že Pán naozaj vypočuje strelné modlitby, hoci sa na prvý pohľad zdajú nedôstojné a nepostačujúce, pričom neprajníci im vyčítajú hlavne ich tendenciu byť neúprimnými a „rýchlokvasenými“. V článku „Prečo treba Boha slovne prosiť a prečo Mu nestačia naše slzy?“ som sa nechal počuť, že Boh od nás chce príhovor. Hoci aj krátky a strelný. Veď poznáte to príslovie – my urobíme k Bohu jeden malý krôčik, Boh k nám následne urobí sto veľkých skokov. Preto vie Boh vhodne zareagovať na naše vzdychy alebo strelné modlitby, pričom nám zaiste pomôže v boji proti acédii.

4. Konfrontácia s príčinou znechutenia

Dôležitou úlohou bojovníka s acédiou je spoznať dobre svojho nepriateľa – a síce to, čo nás znechucuje. Niektorí to vedia veľmi presne, u niektorých je to priveľmi všeobecný nepriateľ a u takých je boj potom ťažší. Ale pevne verím, že aj za všeobecným nepriateľom sa skrýva komplex akýchsi konkrétnych „znechucovačov“.

Čo nás vovádza do duševnej znechutenosti, teda acédie? Mnohí sú sklamaní vlažnosťou veriacich, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú kresťania, a pritom konajú zlo. Jestvovanie zla, fyzického či morálneho, jestvovanie utrpenia a krížov človeka unavuje, devastuje a znechucuje. Boh sa stáva vzdialeným. Je si nutné v rámci prvého kroku, kedy si spytujeme svedomie a hodnotíme prežitý deň, presne pomenovať, čo nás znechucuje, čo nám je odporné a čo nás vedie do duchovnej apatie a náboženskej záhaľky. Niekedy to nemusí ani byť vonkajší faktor, ale naše vlastné vnútro, naše srdce napáchnuté hriechom, z ktorého otroctva sa nevieme oslobodiť. Aj to vedie k znechuteniu. Žiaľ, i tu som vhodným príkladom ja sám. Každopádne, akonáhle identifikujeme všetky faktory, ktoré nás znechucujú, nezostáva nám nič iné, ako sa s nimi konfrontovať – doslova pobiť. Ľahko sa to píše – nepopieram, že je to náročné. Premena depresívneho, sklamaného a znechuteného človeka je namáhavá cesta. Ale ak si presne pomenujeme, čo nás znechucuje, budeme mať v rámci autoregulatívnej sebareflexie (čiže sebausmerňujúcej úvahy) a v rámci spytovania svedomia spoločne so strelnými modlitbami šancu nadobudnúť silu vzdorovať lenivosti (acédii) ako siedmemu kardinálnemu hriechu.

5. Ozdraviť srdce

Konfrontácia s príčinou znechutenia by bola márna, keby sme neozdravili vlastné srdce, ktoré sa stalo v kontexte acédie nedbanlivým. Strelnými modlitbami (alebo ak máme silu, tak aj normálnymi modlitbami) dosiahneme od Boha pomáhajúce milosti, ktoré urobia naše srdce citlivými na Božie slovo, na posvätnú liturgiu a v konečnom dôsledku aj na samotné udalosti a Božie znamenia počas našich dní.

Modlime sa spoločne: „Pán náš a Boh náš, prosím, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom, a uchop moje srdce pevne do svojich rúk, naplň ho láskou až tak veľmi, aby sa z neho láska vylievala aj na ďalšie duše, ktoré mi posielaš do života. Urob, prosím, moje srdce citlivým na Tvoje slovo a na Tvoju liturgiu, nauč ma nielen počúvať, ale Ti aj načúvať. O to Ťa prosím skrze Krista, nášho Pána. Amen.“

A verte, že Pánovi sa takáto modlitba páči – keď sa ju modlím napríklad ja, vždy som vyslyšaný. Preto môžeme spoločne začať prehodnocovať svoju vieru, znovu čítať zaprášené evanjeliá, ktoré sme prečítali vari stokrát a myslíme si pyšne, že už všetko poznáme. Obnoviť si krstné sľuby, zasvätiť sa Panne Márii alebo len tak schytiť do rúk nejaký ten katechizmus a zopakovať si články svojej viery. Aj tak sa dá postupne ozdravovať a upokojovať naše srdce, čím nadobudneme skutočnú silu skoncovať s acédiou, s duchovnou záhaľkou, s lenivosťou.
-
Tak jest.
-