Búrka v duši a Boh

Asi väčšina ľudí má svojich „démonov“. Mám nimi na mysli isté problémy, možno aj komplexy v tom jungovskom zmysle slova, taktiež vžité chyby a neresti generujúce ustavične sa opakujúce ťažkosti, ba produkujúce také situácie, ktoré sú skutočnou skúškou nášho postoja k Bohu a k celej „tej veci ohľadom našej spásy“. V takomto význame môžeme démonov klasifikovať jedným slovom ako kríž – asi každý máme nejaký svoj kríž.

Rovnako i ja mám svoj kríž, ktorý však nateraz netreba špecifikovať, pretože sa chcem vyjadriť na poli vzťahu osobitnej reakcie na môj kríž na jednej strane a Božej reality na druhej strane – na to poslúži len vyznanie, že jednoducho aj ja mám svojich démonov a bubákov, ktorí vytvárajú môj kríž. Nuž, a práve tento kríž, títo moji démoni, mi boli popudom k určitej náboženskej, priam až existenciálnej duchovnej kríze, ktorá bola v uplynulom mesiaci dosť divoká, takže ju môžem nazvať doslova búrkou v mojej duši. Blesky – ako vedľa na obrázku – prudko zasahovali celú moju osobu a celé srdce. Vzbúril som sa voči Bohu.

Keďže dnes ľutujem takúto reakciu na svoj kríž, chcel by som podať v nejakej forme svoju spirituálnu skúsenosť nadobudnutú počas obdobia búrky v mojej duši a možno sa podeliť o niekoľko formačných myšlienok, ktoré sú mi do ďalšieho duchovného života dobrým ponaučením.
-

1) BOH AKO NEPRIATEĽ

Keď som bol tínedžer, zaťal som sa, že sa Boha v súvislosti so zlom nebudem pýtať „prečo“. V snahe dúfať, že tým, čo Boha milujú, všetko (aj to zlé) slúži na dobré (porov. Rim 8, 28), som sa rozhodol, že otázku zla nebudem vyhadzovať Bohu „do očí“, pretože to ako tajomstvo nemôžem v súčasnom živote pochopiť. Tak nejak som zmýšľal celé roky – otázka „prečo“ bola odsúvaná, aby sa teraz v uplynulom mesiaci prvý raz prudko ozvala a spôsobila vo mne búrku. Poriadne so mnou zalomcovala. Úmyselne som Boha v zlobe inšpirovanej mojím krížom označil za nepriateľa, ktorý chce, aby som trpel. V peripetiách takéhoto obvinenia sa následne pohybovala ďalšia spŕška výčitiek, a keďže som vtedy prestal veriť v dobrotu Boha, odsúdil som sa vopred na peklo a zatratenie, alebo som aspoň počítal v ďalšom živote s nihilizmom či agnosticizmom.

V podstate je to veľmi cenná skúsenosť. Zvolal som v sebe ďalší koncil a celá moja duša musela poriadne prehodnotiť celú moju vieru a vysvetliť si otázky, ktoré boli dlho odsúvané. Hoci táto búrka bola veľmi nepríjemným zážitkom plným temnoty a depresívnych emócií, hodnotím ju vo svojom živote ako prínosnú a užitočnú. Spoveď však bude určite nutná čo najskôr.
-

2) PREČO BOH DOPÚŠŤA KRÍŽ?

A je to tu. Tá nedovolená a tabuizovaná otázka „prečo“. Asi nemôžem odpovedať všeobecne. Depresia a búrka v duši sa však neuspokojí s katechizmovým „je to tajomstvo“. Ale jedno si môžeme uvedomiť – je to tajomstvo Božieho milosrdenstva. Čo chvíľa vysvetlím, ako to myslím.

Hľa, urobme si krátky náhľad na utrpenie Pána Ježiša. Ako pôsobilo zlo naňho? Tak, že sa voči Nemu vzbúrilo, urazilo Ho, ponížilo, zbičovalo, umučilo, pribilo na kríž a napokon aj zabilo. Zlo v prirodzenej rovine a v prirodzenom meradle nad Božím Synom zvíťazilo. Ako Boh reaguje na takéto zlo a jeho víťazstvo? Reaguje nie prirodzene, ale nadprirodzene. Prejavom nadprirodzeného riešenia nie je len samotné vzkriesenie, ktoré je bez pochýb zázrakom, ale aj fakt, že sa zmŕtvychvstalý Pán Ježiš zjavil len niektorým vyvoleným, a nie celému Izraelu či svetu. (porov. Sk 10, 41) Takáto Božia stratégia dotvára kolorit nadprirodzeného a tajomného riešenia otázky zla.

Čo som tým chcel povedať?

Chcel som povedať, že tak ako pri Božom Synovi, tak aj pri nás Boh rieši kúkoľ v našich životoch nie iba prirodzene, ale predovšetkým nadprirodzene. Čo urobil zo zla spáchanom na Mesiášovi? Zaručil všetkým vzkriesenie, bola porazená smrť a hriech a z neviery Izraela sa otvorilo Božie kráľovstvo pohanom, a teda celému svetu. Takže rozmnožil najväčšie zlo, aké sa kedy v histórii ľudstva stalo, na najväčšie dobro, aké sa kedy mohlo ľudstvu prihodiť. A presne tak činí aj pri nás. Tajomným a nadprirodzeným spôsobom pretvára dôsledky zla na väčšie dobro.

Nadprirodzenosť spôsobuje občas tú mnohými zdieľanú skúsenosť, že nevieme pochopiť hneď, aké dobro môže byť z tohto zla, ktoré sa nám deje, či stalo, vyvodené. Pátranie po vyvodení dobra sa posúva ďaleko do večného života, čo nás núti k trpezlivosti – a tú mnohí nemáme radi. Najmä keď zlo bolí. Chceli by sme prirodzené vysvetlenie, čiže v kontexte Kristovho príkladu, ktorý som vyššie uviedol, sa nám často žiada, aby Kristus svoje vzkriesenie oznámil celému Izraelu hneď a zaraz. A nečakal do konca vekov. Avšak nadprirodzené riešenie zlého umučenia prináša hojnosť nadprirodzených milostí pre miliardy duší premnohých stáročí. A tie sú viac než prirodzené „milosti“.
-

3) TAKŽE BOH ZLO VYUŽÍVA A JE TAKTO ZAPRACOVANÉ DO JEHO PLÁNU?

Hm, rozmýšľal som tuho, a to najmä nad mojím konkrétnym krížom, a dospel som k presvedčeniu, že Boh je v tom nevinne. Minimálne pri mojom kríži a pri mojich „démonoch“ je Boh nevinný. Zovšeobecňovať – to by som mal byť opatrný, ale pomaličky vediem úvahu tým smerom, že je Boh v otázkach morálneho a fyzického zla nevinne. To si však zaiste žiada zdôvodnenie.

Dovoľujem si tvrdiť, že Boh síce zlo využíva, ale nie je „zapracované do Jeho pôvodného plánu“. Pravda, Božia prozreteľnosť dokáže predvídať všetky formy zla a „na jeden šup“ ich všetky nadprirodzene vyriešiť, napriek tomu musíme od prozreteľnosti odlíšiť Boží plán, ktorý je celkom odlišnou inštanciou.
-

4) ZLO AKO TAJOMSTVO BOŽIEHO MILOSRDENSTVA

Aj sv. Pavol nám píše, že neprávosť, ktorá pôsobí vo svete, je tajomstvom (2 Sol 2, 7). Tajomstvo môže znamenať dve veci:

1.) niečo tajné, čo sa nemáme dozvedieť, alebo až v plnosti času,
2.) alebo niečo tajomné, záhadné, čo nevieme dobre odhaliť a pochopiť.

Takže buď tajomné alebo tajné. Ktorý význam má sv. Pavol na mysli? Zo slov Pána Ježiša – Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi... (Jn 15, 15) – usudzujem, že Boh nemá pred nami nijaké tajnosti. Ak niečo nevieme, nevieme to preto, lebo to buď intelektuálne nedokážeme uchopiť, alebo nie sme na to ešte uschopnení. Boh postupne v histórii odhaľuje všetky záhady a všetku múdrosť prostredníctvom Ducha Svätého, čo bezpečne vedie Kristovu Cirkev (porov. Jn 14, 16-17) – v praxi sa to prejavuje rozpoznávaním rôznych učení a dogiem na rôznych synodách a konciloch.

Takže neprávosť a zlo je niečo nie tajné, čo by nám Boh nechcel vysvetliť, ale niečo tajomné, mysteriózne, pre náš zrak rozmazané. Lenže my už nie sme sluhami Krista, ale Jeho bratmi a priateľmi! To znamená, že v modlitbe k Duchu Svätému by sme mohli nazrieť do problému utrpenia.
-
Časti 3 a 4 sú úmyselne nedokončené – poslúžia ako východisková ideová platforma pre nasledujúci úsudok.
-

5) ÚSUDOK Z 3. A 4. ČASTI ČLÁNKU

Po skončení búrky v mojej duši som si priam osvietene uvedomil, že nemá cenu sa brániť myšlienke, že Boh nie je zodpovedný za moje utrpenie, pretože to, že ho dopúšťa, ešte neznamená, že je zakompované do Jeho pôvodného plánu a že ho dopúšťa rád. Takže som ustúpil a spomenutú myšlienku, ktorú som si uvedomoval, len som ju úmyselne potláčal, som prijal späť do svojho svetonázoru.

Ako som takýto krok mohol učiniť?

Nasledovným rozjímaním. Nahliadol som do žalmov, kde žalmista píše: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo je večné.“ (Ž 136, 1) Jeho milosrdenstvo je večné! Pochopil som, že to, že Boh je Láska (porov. napr. 1 Jn 4, 16), sa najdokonalejšie a najúplnejšie prejavuje v milosrdnom, otcovskom prístupe Boha k svojim stvoreniam. Možno to je to mystérium, prečo dopustil zlo. Aby mohol vyliať na ľudstvo z mora svojich milostí a z oceánu svojho milosrdenstva, a tak prejaviť fundamentálnym spôsobom svoju podstatu – svoju Lásku. To isteže neznamená, že zlo chce – to by sa priečilo Jeho pôvodnému scenáru (porov. „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ – Gn 1, 31a) Avšak keď už došiel na psa mráz a ľudská či anjelská sloboda bola zneužitá, Boh dopustil neprávosť, pretože dobre vedel, že so zlom príde milosť a s Láskou Milosrdenstvo (porov. „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“ – Rim 5, 20b). Uvedomil som si teda, že bez hriechu a zla by nebolo milosrdenstvo a zľutovanie, a dokonca Pán Ježiš sám povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 13)

Takže veru. Boh rozlieva svoju lásku najlepším spôsobom, akým sa láska dá rozdávať – obetovaním sa, zľutovaním sa, milosrdenstvom. A keďže Božie milosrdenstvo je nesmierne a je pre každého (porov. Ž 119, 156), pri už zneužitej slobode sa „celá akcia dopustenia“ rozhodne oplatila. Verím v to pevne.
-

6) ZÁVER

A tak moja búrka a po nej zvolaný koncil v mojom srdci opäť prijal Božie milosrdenstvo a vieru v zmysel môjho kríža, ktorý je účinne vysvetlený už len možnosťou Božích prehojných, nadprirodzených milostí, ktoré mi môže počas utrpenia udeliť (vrátane duchovno-psychickej formácie).

Hm, nakoniec sa možno naučím byť za svoj kríž aj vďačný, uvidíme... :-)
-