Ako si vzbudiť dokonalú ľútosť

V túto nedeľu som bol počas svätej omše na spovedi. Keďže v rámci prípravy na ňu som v predvečer nedele listoval trošku v mysli, čo všetko viem o sviatosti zmierenia, spomenul som si (vlastne nenáhodne) na moment tzv. dokonalej ľútosti a na jej moc. Zatúžil som nejak vyjadriť Bohu, že mi je ľúto mojich hriechov a chcel som pokročiť vo svojom duchovnom vývoji tým smerom, že tento raz bude moja ľútosť takzvane dokonalá.

Lenže nevedel som, ako si takúto ľútosť vzbudiť. Iste, v Katechizme aj na internete nájdeme všeličo, ale sú to najmä podmienky, čo musia byť splnené, aby ľútosť bola dokonalá. Ale postup? Nejaký spirituálny návod, ako na vec? Ako si ju vzbudiť konkrétne? To som nenašiel ani v anglicky písaných zdrojoch (hoci dnes po spovedi už áno – link uvádzam na konci článku).

Napriek tomu som si nejak spontánne vyvolal ľútosť a snažil sa postupne naplniť spomínané podmienky. Svoj názor a na sebe uplatnený spôsob, ako si vzbudiť dokonalú ľútosť, Vám, drahí čitatelia, dnes v tomto blogovom článku predkladám a vrúcne odporúčam. :-)
-

PREČO JE DOKONALÁ ĽÚTOSŤ TAKÁ SKVELÁ?

Tridentský koncil, ktorý sa v dejinách najviac vyjadroval k otázke sviatostí uzdravenia, nás učí, že ľútosť je dokonalá vtedy, ak ide o „bolesť duše nad spáchaným hriechom“ z lásky k Bohu (caritatis contritio; porov. KKC 1451-1452). Takže kľúčovými budú dve veci – vyvolanie si duševnej skľúčenosti a poníženosti na jednej strane a vyvolanie si vedomia pevnej lásky k Bohu ako hlavnej motivácie tejto bolesti duše. Skôr, než k tomu prejdeme, povedzme si krátko, čo už o dokonalej ľútosti vieme, aby sme boli v obraze – vždy je totiž lepšie dať sa do obrazu, hoci si myslíme, že vec dobre poznáme; preto som napr. v sobotu „listoval v mysli“, čo všetko viem o sviatosti zmierenia, v rámci prípravy na spoveď, aby som si dobre uvedomil význam a silu sviatosti, ktorú idem prijať...

DOKONALÁ ĽÚTOSŤ JE SKVELÁ z dvoch jasných dôvodov:
1.) vyvolanie si vedomia pevnej lásky voči Bohu ako motivácie bolesti duše nad spáchanými hriechmi všestranne rozvíja náš vzťah s Pánom, dáva mu charakter vzťahu navracajúceho sa márnotratného syna a otca, ktorý k nemu s láskou vybehne naproti, prináša do vzťahu dôveru, moc uzdravenia, milosti a zreteľne sa prehlbuje naša schopnosť mať rád Boha kvôli Nemu samému, láska mať rád Lásku, srdce mať rád Srdce;
2.) milosrdný Boh okamžite pri takejto našej ľútosti odpúšťa hriechy, a to aj smrteľné, a prinavracia posväcujúcu milosť aj bez sviatosti zmierenia v prípade smrti (samozrejme za podmienok nižšie uvedených).

A ešte PODMIENKY, čo musia byť splnené, aby ľútosť bola dokonalá:

1.) ľútosť nie je motivovaná sebou samým (napr. zo strachu pred trestom, pred zatratením, stratou spásy a podobne);
2.) ľútosť je motivovaná Bohom a láskou k Nemu;
3.) ľútosť musí zahŕňať pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné, a až následne pristúpiť k sviatosti Eucharistie.
-

AKO SI VZBUDIŤ DOKONALÚ ĽÚTOSŤ

PRVÝ KROK – Poprosiť Ducha Svätého o zahnanie myšlienok na seba a sebecké motivácie, o zahnanie strachu pred večným zatratením a inými trestami za hriechy (aby nám to najlepšie ani na um nezišlo). Môžeme tak učiniť napr. takto:

„Duchu Svätý, Ty darca múdrosti a zoslaný Potešiteľ, ktorý ma vedieš (odmalička) cestou viery, prosím, príď ku mne v tento čas a zlom moc mojich súkromných záujmov pri našej spoločnej snahe vzbudiť si pevnú ľútosť nad mojimi zločinmi. Nedopusť, aby som pomyslel na strach zo zatratenia ako na motiváciu svojej ľútosti, ale naopak, pomôž mi vzbudiť si dokonalú ľútosť, kedy by som pocítil skutočnú skľúčenosť a bolesť duše iba z veľkej lásky k Tebe, Bože. Buď, prosím, so mnou, Pane a Bože náš. Amen.“
-

DRUHÝ KROK – Vzbudenie si skľúčenosti a bolesti duše nad spáchanými hriechmi. Nuž, tento krok predpokladá dve veci. Jednak si musíme v hlave „prejsť“ všetky hriechy, ktoré sme spravili, a jednak ich začať ľutovať (hoci niektoré možno boli aj príjemné...). Prejsť si všetky hriechy – k tomu je vhodné, aby sme si šli vzbudzovať dokonalú ľútosť až vtedy, keď sme absolvovali spytovanie svedomia. Ale ak nemáme veľa ťažkých hriechov, tak si vlastne stačí spytovanie spojiť práve s týmto druhým krokom, teda so vzbudením skľúčenosti.

Celý tento úkon kajúcnosti je založený na zošklivení hriechu. Postupoval som tak, že som si úplne zreteľne „vybavil“ ťažké hriechy, ktoré som spáchal, prijal som vedome aj príjemnosť tých, čo boli príjemné (aby sa predišlo klamaniu samého seba, že ľutujem, a pritom neľutujem, rozumiete...). Následne som si uvedomil, ako veľmi ubližujem Cirkvi svojimi prehreškami a ako veľmi som zranil láskyplný vzťah Otca ku mne. Rozhodol som sa pevne veriť, že všetky prikázania sú pre moje dobro a pre dobro ľudí, nie sú teda na to, aby nás zväzovali, ale naopak – oslobodzovali. A vyvolal som si túžbu po takejto slobode, čo zahrňovalo predstavu, že spáchané hriechy ma zotročili. Nie som ich priateľom, oni mi ubližujú, zväzujú ma, narúšajú pokoj môjho srdca (ako vravel sv. Dominik Savio). Takýmto spôsobom som si zošklivil hriechy a pocítil som túžbu vymaniť sa spod ich nadvlády nad mojou dušou. Začalo ma bolieť srdce, že ja, Roman, som spravil voči Bohu, voči Cirkvi a voči sebe také zločiny. Na základe „zhnusenia“ hriechu nastúpila ľútosť – ľutoval som, že som sa hriechov (teraz už vnímaných ako ohavné) dopustil.

Je vhodné situáciu svojho skľúčeného srdca nejak vyjadriť Bohu v slovách z dôvodu usporiadania svojich myšlienok, ale pokojne stačí aj uznanie hriešnosti, ošklivosti spáchaných hriechov a pocítenie ľútosti. Boh vidí aj do srdca, takže aj celý tento druhý krok ako úkon kajúcnosti je bezpochyby formou modlitby.
-

TRETÍ KROK – Vzbudenie si lásky k Bohu. Ako si v sebe obnoviť lásku k Bohu? Čo je to vlastne láska? A čo je to láska k niekomu tak tajomnému, akým je Boh? Na pomoc nám prichádza najväčšie prikázanie:

1.) Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca. Takže srdce; srdce, to sú metaforicky emócie, city, jadro našej bytostnej osobnosti, v ktorom pramenia naše najskrytejšie pohnútky a úmysly či rozhodnutia. V našej veci to znamená, že, aby srdce horlilo láskou k Bohu, musíme zamerať naše emócie a city na Pána, pričom vychádzame z jadra našej bytosti, kde niet priestoru pre lož a podvod, ale len priestor pre našu oddanosť.

Ako zamerať city a emócie na Boha?

Ja som postupoval tak, že som rozochvel svoju emocionálnu stránku. To znamená, že som úmyselne a vedome spomínal, ako je Pán ku mne celý život dobrý, ako ma zachraňuje pri životných skúškach (ako i pri školských), ako mi pomohol na maturite, na ktorú som sa nemohol adekvátne pripraviť, ako mi zázračne daroval vieru, ako si ma vyvolil, aby som bol spasený, ako robí všetko preto, aby ma zachránil aj pred nástrahami pokušení a zlými ľuďmi, aké milosti mi už rozdal pri sviatostiach, koľkokrát mi už odpustil a tak ďalej... Musím sa Vám priznať, drahí čitatelia, že mi aj trošku vyhrkli slzy od sklamania zo seba, ako veľmi som zraňoval vzťah medzi mnou a Pánom, pričom On mi prejavil a prejavuje v živote toľko milostí a lásky :-(

Myslím, že už len tými prejavenými citmi a aspoň maličkým dojatím (ktoré ale vôbec nie je o slzách) sa vzbudí veľká láska voči Bohu na úrovni srdca.

2.) Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celej svojej duše. Duša okrem iného znamená duchovnú stránku našej bytosti. Takže pri vbudení lásky z celej duše, myslím, pomáha uvedomiť si svoju duchovnosť, svoju podobnosť s Bohom v rozume a slobodnej vôli, svoju nesmrteľnosť a svoju povolanosť necítiť sa na to, že by som mal pochádzať z tohto sveta, ale skôr zo sveta Božieho kráľovstva. Výsledkom tejto úvahy bude vedomie, aký nepatrný je tento život oproti večnosti a sám Boh, Stvoriteľ, ma povolal, aby som raz vstúpil do večnej radosti a blaženosti, vidiac Boha „z tváre do tváre“. Vtedy je vhodné mať pred sebou krucifix, kde by sme aj pobozkali Ukrižovaného, alebo si len tak pred Ním pripomenuli, akú obrovskú vec urobil pre nás a pre mňa Boh, keď sa takto obetoval, nechal sa umučiť a preto, aby som ja mohol byť spasený a mohol vstúpiť do spomínanej večnosti, potupne zomrel.

Takto sa láska k Bohu opäť rozochvie a horliť začne už aj duša.

3.) Milovať budeš Pána, svojho Boha, zo všetkých svojich síl. Myslím, že keď už bude niekto z Vás, drahí čitatelia, postupovať podľa tohto návodu, tak už koná zo všetkých svojich síl. Neverím, že keď sa dostaneme k tomuto bodu, že by sa to začalo „flákať“ a brať vlažne. Potom, ako sme si uvedomili takú hojnú lásku Boha k nám a našu lásku k Bohu, a pritom je naše vnútro nepokojné a priam rozochvené jednak ľútosťou, jednak veľkým ocenením priateľstva medzi nami a Bohom, tak nemožno zostať pasívny a nechcieť nehrešiť. Nechcieť zo všetkých svojich síl byť dobrou a plodnou ratolesťou, ktorú by nebolo treba odrezávať, ale naopak - aby bola takou, ktorá by naplnila svojou užitočnosťou a svätosťou celý strom. :-)

4.) Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celej svojej mysle. A tu je na rade rozum – rozumové a uvedomelé rozhodnutie milovať Boha. Po citoch a emóciách, po rozochvení srdca, po ocenení obety Pána Ježiša dochádza k skalopevnému rozhodnutiu začať odznova (ale nič Bohu nesľubujte). Láska k Bohu totiž nie sú len emócie, to je hlavne rozumové rozhodnutie byť Mu oddaný a nehrešiť. Slúžiť Mu a plniť Jeho vôľu. Nasledovať Jeho Syna. Istým spôsobom je to aj vyústenie celého tohto nášho postupu na ceste k dokonalej ľútosti. Rozumové rozhodnutie (ťažko) nezhrešiť.
-

ŠTVRTÝ KROK – Pevné rozhodnutie ísť na spoveď hneď, ako to bude možné. Dokonalá ľútosť, ako sme už uviedli, by bez tohto rozumového rozhodnutia nebola platná a išlo by len o nedokonalú ľútosť (ktorá stačí až pri svätej spovedi).
-

PIATY KROK – Záverečné poďakovanie. Ak sme dodržali návod, tak sme zaiste dosiahli dokonalú ľútosť, a preto nás Pán opäť prijal do svojho ovčinca a my sme opäť živými údmi Kristovho mystického tela, ktorým je Cirkev. Ak by sme náhle zomreli, nemusíme sa báť. Naviazali sme pomocou Ducha Svätého priateľstvo s Bohom, preto sa Mu treba poďakovať za usmerňovanie, dar rady a sily. Vhodný je na záver dobrý skutok ako napr. modlitba za rodičov a tak podobne. :-)

---

Odporúčané ďalšie čítanie od dona Tomáša:
http://www.the-journals.org/dah/perfect.htm
-