Herodias, Salome a hlava

Ilustrácia: fragment obrazu L'Apparition - G. Moreau, 1876. Musée d'Orsay, Paris

Drámu Herodesa a Herodias poznáme z Biblie.
Najväčší slovenský básnik P. O. Hviezdoslav ju na začiatku 20. storočia stvárnil ako príbeh o uväznení a sťatí Jána Krstiteľa. Táto významná hra otvárala roku 1955 budovu Divadla P. O. Hviezdoslava. V rôznych obdobiach ju režírovali najvýznamnejší slovenskí režiséri…
Počas liturgického roku o nej pravidelne počúvame aj z kazateľníc - až nám to môže, niekedy, pridadať ako téma, o ktorej už vieme všetko. Zvyčajne kazatelia preberajú povahu či správanie Herodesa, jeho moc a podliehanie vášňam… to už je klišé. Herodes omnoho viac, než mocným mužom bol iba figúrkou. Nebol kľúčovou postavou príbehu.
Z príležitosti liturgického čítania z Evanjelia podľa Matúša (Mt 14, 1-12) na sobotu [2] sa nad týmto príbehom môžeme zamyslieť aj novým spôsobom…

Začiatok 21. storočia prináša spoločnosti témy, skrze ktoré môžeme i túto drámu vnímať ešte z iného zornéhu uhla.
Fyzickou silou sú kôň alebo slon silnejší, ako človek.
Avšak jazdec dokáže zviera skrotiť, ovládať a využiť jeho silu na dosahovanie svojich cieľov. Teda praktická moc človeka je vyššia, ako fyzická sila zvieraťa, lebo moc je schopnosť dosiahnuť, aby iní plnili vôľu toho, kto je mocnejší.

Vo vzťahu Herodias a Herodesa to bolo rovnaké
Pri povrchnom pohľade sa zdá, že najvyššiu moc mal Herodes.
Ale to bola iba formálna - politická moc.
Skutočnú, praktickú moc držala Herodias. Ona dokázala výkon svojej moci nadradiť Herodesovej formálnej moci. Ovládala Herodesa i svoju dcéru Salome ako jazdkyňa svoje zvieratá. Do podrobna poznala slabé miesta ich osobností a vedela ich zneužiť na svoj cieľ. A ovládajúc Herodesa vlastne ovládla aj Herodesovho vojaka - aj ten plnil jej vôľu!
Pri pohľade z perspektívy Salome si môžeme uvedomiť, že ju Herodias - vlastná matka - zneužila ako nástroj pomsty a vraždy. Zo strany matky to bolo psychické týranie a domáce násilie páchané na vlastnej dcére - ale doteraz sme o tom asi takto neuvažovali.

Ale čo s dušou Salome robila takáto jej „výchova“ [3]?
Karel Kryl o tom napísal pieseň Salome [4].

Psychiatri by dnes asi u Herodias mohli diagnostikovať niektorú poruchu osobnosti [5], možno práve narcistickú [6], bulvár by o nej dnes písal ako o celebrite-zlatokopke.
Psychológovia a kazatelia i pastieri poskytujúci duchovné vedenie by v tomto príbehu mohli nájsť mnoho inšpirácií pre porozumenie vzťahom tých svojich klientov a ovečiek, ktorí vyrastajú v podobne manipulatívnom [7] prostredí, aké vyvinula Herodias…
Zvýšili by tak svoju schopnosť pomôcť tým, ktorí ešte stále tancujú v službách niekoho, kto ich manipuluje a zneužíva na dosahovanie svojich nečestných cieľov.
Je pravdepodobné, že medzi tými, ktorí si ešte stále myslia, že hlavný vinník vraždy Jána Krstiteľa bol Herodes a ktorí si ešte neuvedomili či nevedia vnímať alebo vyhodnotiť význam a silu manipulácie Herodias voči Salome a Herodesovi, môžu byť aj takí ľudia, ktorí tiež boli niekým manipulovaní. Boli manipulatívne donútení vytesniť z vedomia to, čo sa manipulujúcej osobe nepáčilo, čo prekážalo jej cieľom. Teda boli - napríklad citovým násilím - donútení neuvedomovať si psychické násilie, ktorému boli vystavení.
A keďže majú túto svoju schopnosť potlačenú, nevedia ju uplatniť ani pri vnímaní iných sociálnych vzťahov a následne nevnímajú manipuláciu ani v tomto biblickom príbehu. Potom sa im zdá byť samozrejmé, že vinníkom bol iba zhýralý Herodes.
Možno si manipuláciu neuvedomili práve preto, že manipulujúca osoba požívala na verejnosti veľkú vážnosť. Preto si netrúfli či nevládali uvedomiť, že správanie tejto osoby voči nim bolo manipulatívne. Ako by to mohli vpustiť do svojho srdca, keď túto osobu verejnosť považuje za tak skvelú?! Možno preto radšej pochybovali o sebe, aby nemuseli pochybovať o svojej autorite.
Kto správanie dvojtvárnej autority spochybní, kto odhalí jej druhú - nečestnú - tvár, ten tým riskuje vlastnú hlavu.
Môžeme to vyjadriť aj tak, že aj im - symbolicky - niekto „sťal hlavu“: nasilu ich ukrátil o schopnosť uvedomovať si niečo pre ich život podstatné, lebo táto schopnosť obete vidieť, uvedomovať si manipuláciu bola prekážkou nečestného životného štýlu páchateľky/páchateľa manipulácie.
Tento biblický príbeh nám však ukazuje, že sa to môže diať aj v rodinách!
A prvým, kto by obetiam takejto manipulácie mal pomôcť, je Cirkev - mystické telo Ježiša, ktorý o sebe hovorí:
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu…“ (Lk 4, 18)

Rozdiel medzi tým, že niekto hlása hodnoty a tým, že ich aj sám praktizuje, by v tomto biblickom príbehu v duchu dnešnej doby
mohol vyzerať napríklad aj takto:

Herodias stojí pred zrkadlom. Hľadí na seba.
Do izby vstúpi takmer nahá, trochu spotená a zadýchaná Salome ozdobená jagavou čelenkou, trblietavými náušnicami, náramkami, prsteňmi a náhrdelníkom.
Za ňou vojde otrok. Na toaletný stolík položí misu s Krstiteľovou hlavou.
Herodias sa letmo obzrie na odraz otroka v zrkadle. Otrok sa pred Herodias ukloní a odíde.
Herodias ďalej stojí pred zrkadlom, otočená Salome chrbtom.
Salome ostala s matkou sama.
S matkou. Sama.
Herodias mlčí.
Salome podíde k matke, aby na ňu videla. Hľadí na odraz matkiných očí v zrkadle. Snaží sa v jej tvári čítať…
Nič nebadá. Nesmelo preruší ticho: „Mama…“
Herodias nereaguje.
Salome sa zadŕha hlas: „Mamička… Čo… Čo s tým budeš robiť?“
Herodias sa od zrkadla neodvráti, iba mykne hlavou: „S čím?“
Salome mlčí.
Dlho čaká odpoveď.
V matkiných očiach - v odraze matkiných očí v zrkadle - hľadá aspoň náznak uznania.
Plachý úsmev naznačuje dcérinu poslušnosť.
Prekrýva žiaľ v jej očiach.
Túžbu po prijatí.
Ochotu urobiť čokoľvek, len aby si konečne aspoň raz vyslúžila prejav matkinej lásky.
Herodias mlčí.
Jej strohá tvár ostáva bez výrazu.
Pach krvi priláka muchy. Ich bzukot preruší ticho.
Herodias: „To je nechutné!“
Salome sa strhne: „Čo?“
Herodias: „Tie muchy… Ako sa zleteli. Fuj!“
Tlieska, aby muchy zabila, rozohnala… Jednou ranou zabíja dve muchy.
Otrok na zatlieskanie pribehne späť.
Herodias otrokovi rozkáže: „Zanes to sochárovi! Nech podľa hlavy urobí busty. Bronzové. Stačí malé.“
Salome: „A čo s tým budeš robiť, mama?“
Herodias: „Založím nadáciu. Peniaze musí dať Herodes. Ja!…
Ja budem udeľovať Cenu Jána Krstiteľa!
Za sociálne cítenie, slobodné myslenie a mravnú obnovu národa!“
-------------------------
Poznámka:
Herodias mohla byť pre vraždu motivovaná aj narcistickou poruchou [6], ktorá je charakterizovaná tým, že človek sa vyznačuje najmenej piatimi s týchto vlastností:

1. velikášska predstava o vlastnej dôležitosti (napr. jedinec preceňuje dosiahnuté úspechy a svoje vlohy, očakáva, že bude považovaný za lepšieho, než sú ostatní, bez toho, aby tomu zodpovedali výsledky jeho činnosti
2. zaujatie fantáziami o absolútnom úspechu, moci, vlastnej skvelosti, kráse alebo ideálnej láske
3. viera, že je "zvláštny" a jedinečný a že môže byť pochopený a byť v spojení opäť iba so zvláštnymi alebo vysoko postavenými ľuďmi alebo inštitúciami
4. potreba nekonečného obdivu
5. predstava o osobitnej privilegovanosti, neoprávnené očakávania obzvlášť sľubného spôsobu liečby alebo automatického splnenia jeho prianí a očakávaní
6. využívanie interpersonálnych vzťahov vo svoj prospech tak, že využíva výsledky iných osôb na dosiahnutie vlastných cieľov
7. chýbanie empatie, váhavosť a neochota rozpoznať alebo sa vžiť do pocitov alebo potrieb iných ľudí
8. často závidia iným alebo veria, že iní závidia jemu
9. arogantné, spupné správanie alebo prístupy.

Záujem Herodias o vzťah s Herodesom by mohol byť stimulovaný motívmi podľa bodov 1-5. Bod 6 a 7 Herodias naplnila tým, ako narábala s vlastnou dcérou i Herodesom, bod 9 naplnila svojim postojom voči Jánovi Krstiteľovi.
A všetky tieto body spolu s narcistickou závisťou spoločenskej prestíže Jána Krstiteľa a spôsob, ako narcisticky zužitkovať ešte aj Jánovu smrť som nakoniec opísal vo svojej malej biblickej fikcii. Literárna skratka zobrazuje správanie dnešných nasledovníkov a nasledovníčok Herodiady...

Linkoval som do blogu viacero textov iných autorov - odborníkov na duševné zdravie, lebo ich klinické skúsenosti súvisia s týmto príbehom a môžu pomôcť pochopiť ho v súčasnom kontexte. U niektorých z nich sa však objavujú aj odvolávky na psychoanalýzu, ktoré priamo nepochádzajú z klinickej praxe, ale sú skôr naučenou doktrínou, pomocou ktorej tú klinickú skúsenosť interpretujú. Je to však iba jedna z teórií, zďaleka nie jediná správna či najlepšia. Preto odporúčam tieto dve veci - praktickú klinickú skúsenosť na jednej strane a psychoanalytickú terminológiu a teóriu na strane druhej - dobre rozlišovať. Skutočnosť, že sama psychoanalýza tiež môže byť problematická, ba i škodlivá, som skúmal v predošlom blogu: A predsa hrozno nie je kyslé! (Zdravie i chorobu ovplyvňujú i ľudské názory a myslenie!) [8]