Z katechézy Svätého Otca o nádeji: Bdelé očakávanie

...Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná“. Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie. Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

Po tom, ako sme spoznali Ježiša, nemôžeme inak, než skúmať dejiny s dôverou a nádejou. Ježiš je ako dom; my sme v jeho vnútri a z okien tohto domu hľadíme na svet. Preto sa neuzatvárame v sebe samých, neoplakávame melancholicky akúsi starú zlatú minulosť, ale hľadíme vždy vpred, do budúcnosti, ktorá nie je len dielom našich rúk, ale ktorá je predovšetkým vecou neustálej starostlivosti Božej prozreteľnosti. Všetko, čo je nepriehľadné, sa jedného dňa stane svetlom.

Pamätajme, že Boh nezruší vlastné slovo. Nikdy. Boh nikdy nesklame. Jeho úmysel s nami nie je hmlistý, ale je jasne načrtnutým plánom spásy: «Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu» (1 Tim 2,4). Preto sa neponechávajme voľnému plynutiu udalostí s pesimizmom, akoby boli dejiny vlakom, ktorý stratil kontrolu. Rezignácia nie je kresťanskou cnosťou. Tak, ako nie je kresťanské ani krčiť plecami či vešať hlavu pred osudom, ktorý by sa nám zdal byť neodvratným.

Ten, kto vnáša do sveta nádej nikdy nie je človekom, ktorý kapituluje. Ježiš nám odporúča očakávať ho tak, že nebudeme stáť so založenými rukami: «Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť» (Lk 12,37). Niet v konečnom dôsledku takého budovateľa pokoja, ktorý by neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Nebol by to budovateľ pokoja, ale lenivec, pohodlný človek. Neexistuje budovateľ pokoja, ktorý by tak či onak neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Lebo kresťan riskuje, má odvahu riskovať, aby priniesol dobro – to dobro, ktoré nám Ježiš daroval ako poklad...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].