Pápež František: Život kresťana je príbeh lásky k Bohu

….Svadobnou hostinou sa slávnostne začína spoločenstvo na celý život: a presne takéto spoločenstvo Boh veľmi túži mať s každým jedným z nás. Náš vzťah s ním teda nemôže byť iba vzťahom, aký majú oddaní poddaní k svojmu kráľovi, verní služobníci k svojmu pánovi alebo usilovní žiaci k učiteľovi, ale predovšetkým má byť vzťahom milujúcej nevesty k svojmu ženíchovi. Inými slovami, Pán po nás túži, hľadá a pozýva nás, a neuspokojí sa s tým, že si budeme iba plniť povinnosti či dodržiavať jeho prikázania. On chce s nami viesť pravé spoločenstvo života, vzťah založený na dialógu, dôvere a odpustení.

Toto je život kresťana: príbeh lásky k Bohu, kde sa iniciatívy veľkodušne ujíma Pán a kde sa nikto z nás nemôže chváliť výhradným právom byť jediným pozvaným: nikto nie je privilegovaný pred ostatnými, ale každý je privilegovaný pred Bohom. Z takejto nežnej a prednostnej lásky, ktorá je zadarmo, sa rodí a neustále obrodzuje život kresťanov.

Môžeme sa spýtať samých seba, či aspoň raz za deň vyznávame Pánovi našu lásku k nemu; či si spomenieme a povieme mu, okrem iného, každý deň: „Pane, milujem ťa. Ty si môj život“. Lebo, ak sa vytratí láska, život kresťana sa stáva sterilným, zostane iba telo bez duše; morálka, ktorá nie je viac možná; zhluk princípov a zákonov, ktoré sa majú vykonať, no bez vedomia dôvodu. Lenže Boh života očakáva ako odpoveď život, Pán lásky očakáva ako odpoveď lásku.

Na adresu jednej z cirkví, v Knihe Zjavenia, Pán robí jednu presnú výčitku: „Zanechal[a] si svoju prvotnú lásku“ (porov. Zjv 2,4). Tu je to nebezpečenstvo: život kresťana ako rutina, kde sa uspokojíme s určitým „normálom“, bez zápalu, bez nadšenia, a s krátkou pamäťou. Oživme si však spomienku na prvú lásku: sme milovaní, sme pozvaní na svadbu, a náš život je darom, lebo každý deň predstavuje tú úžasnú príležitosť odpovedať na pozvanie.

Evanjelium nás ale vyzýva dať si pozor: pozvanie totiž môže byť odmietnuté. Mnohí z pozvaných povedali nie, lebo boli zaneprázdnení svojimi záujmami: „Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom“, píše sa v texte (Mt 22,5). Jedno slovo sa opakuje: svoje; je to kľúč k pochopeniu dôvodov odmietnutia. Pozvaní si v skutočnosti nemysleli, že by svadobná hostina mala byť smutná či nudná, ale jednoducho „im na tom nezáležalo“: odradili ich vlastné záujmy, uprednostnili radšej niečo vlastniť, než sa vložiť sa do hry, ako si to vyžaduje láska.

Tu vidíme, ako sa od lásky vytvára odstup. Nie zo zloby, ale pre uprednostňovanie toho svojho: vlastných istôt, presadenia sa, vlastného pohodlia... A tak sa usadíme v kresle prospechu, slastí, nejakého hobby, ktoré nás trochu obveselí, ale takto zostarneme rýchlo a zle, pretože zostarneme vo vnútri: keď sa srdce nerozširuje, uzatvára sa, vtedy starne. A keď všetko závisí od vlastného ega - od toho, čo sa mi hodí, z čoho mám osoh, od toho, čo ja chcem -, vtedy sa stávame dokonca skostnatenými a zlými, reagujeme po zlom pre nič za nič, tak ako tí pozvaní v evanjeliu, ktorí dospeli až k znevažovaniu, ba i vražde (porov. v. 6) tých, čo prichádzali s pozvaním, len preto, že im narušili pohodlie.

A tak evanjelium sa nás pýta, na ktorej strane stojíme: na strane vlastného „ja“ alebo na strane Boha? Pretože Boh je v protiklade k egoizmu, k zahľadenosti do seba. On, ako nám to hovorí evanjelium, napriek odmietnutiam, ktoré dostáva, napriek uzavretosti voči jeho pozvaniam ide ďalej, neodkladá oslavu. Nevzdáva sa, ale naďalej pozýva. Zoči-voči odmietavým „nie“ nepribuchne dvere, ale zapája ešte vo väčšej miere. Boh na utŕžené skrivodlivosti odpovedá ešte väčšou láskou....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].