Zo zamyslenia P. Milana Bubáka SVD: Nedávajte cisárovi, čo patrí Bohu

„Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Tieto slová z nedeľného evanjelia nás, milí priatelia, upriamujú na jednu tému, ktorá by mala byť veľmi dôležitá pre toho, kto chce zo seba vybudovať čestný charakter  a kto si svoj život chce postaviť na správne zoradených hodnotách. Je to téma lojality. Lojalita je krásna vlastnosť a tomu, kto ju má nikdy nebudú chýbať priatelia. Je tomu tak preto, lebo lojalita je vernosť človeka voči tomu, kto mu urobil dobre; je to vďačnosť srdca za dobro, ktoré mu bolo preukázané. Lojalita je bezvýhradná oddanosť človeku ideálu či spôsobu života, o ktorého hodnote je človek presvedčený. Mať lojálneho človeka za priateľa je vzácna vec, pretože si môžeme byť istí, že nás nikdy nezradí a že nám bude verný za každých okolností.

Lenže nie každá lojalita je požehnaním. Môže sa stať, že človek, či skupina ľudí, ktorej sme sa rozhodli byť verní, sa zopsuje, a že hodnoty, ktoré zastávala na počiatku opustí. Mali by sme zostať lojálni i potom? Je lojalitou napríklad vzájomný obdiv zlodejov? Alebo tajomné puto, ktoré drží pohromade mafiu? Alebo solidarita v priateľstvách, kde niektorí členovia fetujú alebo drogujú a iní mlčia, lebo veď sa predsa nepatrí bonzovať? Alebo mlčanie členov firmy, kde sa robia nekalé praktiky? Toto nie je lojalita.

Lojalita musí mať svoje pravidlá a tým najdôležitejším je to, ktoré nám dnes v evanjeliu predstavuje Ježiš: „Dávajte čo je cisárovo, cisárovi a  čo je Božie, Bohu!“ Inými slovami: „Cisár, či ľudia, alebo skupiny ľudí majú právo na našu lojalitu, ale iba vtedy, keď oni sami sú lojálni tej najvyššej autorite každého z nás – Bohu. Ak títo ľudia nesledujú jeho prikázania a zákony, naša lojalita im nemôže patriť.“ Je jasné, že takýto postoj nie je vždy ľahký, no naše svedomie môže občas od nás žiadať i hrdinstvo. …

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].