R. Cantalamessa: Opovrhnutý a odmietnutý ľuďmi

...„Ecce homo!“ Hľa človek! - zvolá Pilát, keď ho krátko na to predstavuje ľudu (Jn 19,5). Je to slovo, ktoré po Kristovi môže byť vyslovené o nekonečnom zástupe  mužov a žien, zdeptaných, zdegradovaných na predmet, pozbavených všetkej ľudskej dôstojnosti. „Ak je toto človek“ - takto nazval spisovateľ Primo Levi rozprávanie o svojom živote vo vyhladzovacom tábore Auschwitz (Osvienčim). Na kríži sa Ježiš Nazaretský stáva emblémom celej tejto pošliapanej a zneváženej ľudskosti. Malo by sa zvolať: „Zavrhnutí, odmietnutí, vydedenci celej zeme: najväčší človek celých dejín bol jedným z vás! Nech patríte k akémukoľvek národu, rase či náboženstvu, vy máte právo hlásiť sa k nemu ako ku svojmu.

***

Istý afroamerický spisovateľ a teológ, ktorého Martin Luther King považoval za svojho učiteľa a inšpirátora nenásilného boja za občianske práva, napísal knihu nazvanú „Ježiš a vydedenci“ (pozn. Howard Thurman, Jesus and the Disinherited, Beacon Press, 1949). V nej ukazuje, čo reprezentovala postava Ježiša pre otrokov Juhu, ktorých bol sám autor knihy priamym potomkom. V pozbavenosti akéhokoľvek práva a v totálnej zúboženosti, slová Evanjelia, ktoré opakoval černošský vysluhovateľ kultu pri tom jedinom stretnutí, aké im bolo dovolené, nanovo dávali otrokom zmysel ich dôstojnosti Božích detí.

V tejto atmosfére vznikla väčšina černošských duchovných piesní (spirituálov), ktoré ešte i dnes privádzajú svet k dojatiu (porov. Howard Thurman, Deep River and The Negro Spiritual Speaks of Life and Death, Richmond, Indiana 1975). Vo chvíľach verejnej dražby zažívali muky, keď videli manželky často odlúčené od manželov a rodičov od detí, predávaných iným pánom. Ľahko si môžeme domyslieť, s akým duchom spievali či už v žiare slnka alebo v uzavretosti svojich chatrčí: „Nikto nepozná tú bolesť, čo som videl. Nikto, okrem Ježiša“ (Nobody knows the trouble I have seen. Nobody knows, but Jesus).

***

Toto nie je jediný význam Kristovho umučenia a smrti a ani nie ten najdôležitejší. Najhlbší význam nie je ten sociálny, ale ten duchovný. Tá smrť vykúpila svet z hriechu, priniesla Božiu lásku do najvzdialenejšieho a najtmavšieho bodu, do ktorého sa ľudstvo samo vyhnalo v úteku od neho, čiže do smrti. Nie je to, ako som povedal, najdôležitejší zmysel kríža, ale je to niečo, čo všetci, veriaci i neveriaci môžu rozpoznať a prijať.

Všetci, opakujem, nie iba veriaci. Ak sa samotnou skutočnosťou svojho vtelenia Boží Syn stal človekom a zjednotil sa s celým ľudstvom, tak spôsobom, akým sa udialo jeho vtelenie, sa stal jedným z chudobných a opovrhnutých, vzal si ich záležitosť za svoju. Sám sa ujal toho, aby nás o tom uistil, keď slávnostne vyhlásil: „To, čo ste urobili hladnému, nahému, uväznenému, vyhnanému, urobili ste to mne; to, čo ste im neurobili, neurobili ste to mne“ (porov. Mt 25, 31-46).

Ale nemôžeme sa zastaviť tu. Ak by Ježiš mal len toto, čo by povedal vydedencom sveta, nebol by viac, než len opäť jedným ďalším z nich, príkladom dôstojnosti uprostred nešťastia a nič viac. Ba navyše, bol by to len ďalší priťažujúci dôkaz proti Bohu, že toto všetko dovolí. Je známa rozhorčená reakcia Ivana, vzpurného brata z Dostojevského Bratov Karamazovovcov, keď mu mladší brat Aľjoša spomenie Ježišovo meno: „Ach, tu je reč o tom `Jedinom bez hriechu´ a o jeho krvi, tak je? Nie, nezabudol som na neho: ba dokonca som sa divil, kým sme diskutovali, ako to, že si tak veľmi otáľal s tým, aby si mi s ním vyrukoval, keďže zvyčajne všetci tí z vašej strany spomínajú pri debatách predovšetkým jeho prv než čokoľvek“ (F. M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, kniha 5, kap. 4).

Evanjelium sa skutočne nezastavuje tu, hovorí aj o ďalšej veci, hovorí, že ukrižovaný vstal z mŕtvych! V ňom sa udialo úplné obrátenie strán naruby: porazený sa stal víťazom, súdený sa stal sudcom, „kameň, čo stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným“ (pozri Sk 4,11). Posledné slovo nepatrilo a nikdy nebude patriť nespravodlivosti alebo utláčaniu. Ježiš neprinavrátil vydedencom sveta iba dôstojnosť, daroval im nádej!

V prvých troch storočiach Cirkvi sa oslava Veľkej noci nedelila tak ako teraz na rozličné dni: Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná nedeľa. Všetko sa sústreďovalo do jediného dňa. Vo veľkonočnej vigílii sa pripomínala tak smrť, ako aj vzkriesenie. Presnejšie: ani smrť ani vzkriesenie sa nepripomínali ako samostatné a oddelené skutočnosti, pripamätúval sa predovšetkým Kristov prechod z jedného do druhého, zo smrti do života. Slovo „pascha“ (pesach) znamená prechod: prechod židovského ľudu z otroctva ku slobode, prechod Krista z tohto sveta k Otcovi (porov. Jn 13,1) a prechod veriacich v neho od hriechu do milosti.

Je to sviatok obrátenia naruby spôsobeného Bohom a uskutočneného v Kristovi: je to začiatok a prísľub toho jediného obrátenia naruby v osudoch ľudstva, ktoré je kompletne správnym a nevratným. Chudobní, vylúčení, vy, ktorí ste v rôznych formách otroctva, ktoré ešte stále existuje v našej spoločnosti: Veľká noc je vaším sviatkom….

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].