„Máme hlad, Pane“ - z homílie pápeža Františka v Skopje

….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

Povedzme to mocne a bez strachu: sme hladní, Pane... Sme hladní, Pane, hladní po chlebe tvojho Slova, ktoré dokáže otvoriť našu uzavretosť a osamelosť; sme hladní, Pane, po bratstve, kde ľahostajnosť, zneuctenie, potupa nebudú zapĺňať naše stoly a nezaujmú prvé miesto v našich domovoch. Sme hladní, Pane, po stretnutiach, kde tvoje Slovo dokáže vzbudiť nádej, prebudiť nehu, zjemniť srdce a otvoriť tak cesty na zmenu a obrátenie.

Máme hlad, Pane, ako ten dav z Evanjelia, po tom zážitku z rozmnoženia tvojho milosrdenstva, ktoré dokáže prelomiť stereotypy a rozdávať a spoločne zdieľať Otcov súcit s každým človekom, zvlášť s tými, o ktorých sa nik nestará, na ktorých sa zabudlo a ktorí sú prehliadaní. Hovoríme to silno a bez strachu, že sme hladní po chlebe, Pane: po chlebe tvojho Slova a chlebe bratstva.

O chvíľu sa zdvihneme a pristúpime k hostine na oltári, aby sme sa nasýtili Chlebom života, nasledujúc tak Pánov príkaz: «Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť» (Jn 6,35). Pán od nás žiada jednu jedinú vec: prísť k nemu. Pozýva nás vydať sa na cestu, pohnúť sa, vyjsť zo seba. Vyzýva nás kráčať smerom k nemu, aby sme sa mohli podieľať na jeho vlastnom živote a jeho vlastnej misii. «Poďte ku mne», hovorí nám Pán: neznamená to len premiestniť sa z jedného miesta na druhé, ale schopnosť nechať sa zachytiť, nechať sa premeniť jeho Slovom v našom robení rozhodnutí, v cítení, v prioritách, aby sme sa odvážili konať ako on a hovoriť rovnakým jazykom ako on, «jazykom chleba, ktorý hovorí o nehe, spoločenstve, štedrej oddanosti k iným» (J. M. Bergoglio, Homília na slávnosť Corpus Christi, Buenos Aires, 1995), o láske konkrétnej a hmatateľnej, lebo je to jazyk každodennosti a reality…

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].