Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. (Lk 9, 23)

Pane Ježišu, je ľahké nosiť tvoj kríž na krku alebo ho zavesiť ako ozdobu na steny našich pekných katedrál alebo svojich domov. No nie je také ľahké stretnúť a rozpoznať nových ukrižovaných dnešných dní: ľudí bez trvalého bývania, mladých bez nádeje, bez práce a bez životných perspektív, migrantov, donútených žiť v barakoch na okraji našej spoločnosti potom čo podstúpili neslýchané utrpenia. Žiaľ, tieto tábory bez istoty, bývajú neraz vypálené a zrovnané so zemou spolu so snami a nádejami tisícov žien a mužov, ktorí museli emigrovať, sú využívaní a zabúdaní. Okrem toho, koľko detí je diskriminovaných kvôli ich pôvodu, farbe ich pleti a ich spoločenského zaradenia! Koľké matky trpia ponižovanie keď sa musia prizerať, ako sa ich deťom vysmievajú a nemajú prístup k možnostiam ako ich rovesníci a spolužiaci!

Ďakujeme ti, Pane, že si nám dal príklad svojím vlastným životom ako sa prejavuje opravdivá láska a záujem o blížneho, osobitne voči nepriateľom alebo jednoducho voči tomu, kto nie je na našej strane. Pane Ježišu, koľko krát aj my, ako tvoji učeníci, sa navonok vyhlasujeme za tvojich nasledovníkov vo chvíľach keď si konal zázraky, sýtil hladný zástup a odpúšťal hriechy. No nebolo ti možné rovnako rozumieť, keď si hovoril o službe a odpustení, odriekaní a utrpení. Pomôž nám dávať vždy náš život do služby druhých.

Modlime sa spoločne: „Pane, nauč nás dúfať“ – keď sa cítime opustení a osamelí – keď je ťažké kráčať v tvojich stopách – keď sa služba druhým stáva ťažkou.

texty meditácií krížovej cesty na Veľký piatok 19. februára 2019 v rímskom Koloseu. talianskej misionárky sr. Eugenia Bonetti