Čistota kresťanského myslenia sa zaskvie vo svojej nádhere, jednoduchosti a opravdivosti jedine vtedy, ak sa pohrúžime do evanjeliových rád a posolstiev, ktoré nám adresuje sám náš Pán Ježiš, Boží Syn. Akákoľvek iná „kresťanská mentalita“, ktorej sa v historických nálezoch toľko vyčítajú najrozličnejšie poklesky, chyby a hriechy, je falošná a opovrhnutiahodná. Je falošná preto, lebo nepramení z čnostných princípov kresťanského života v takej podobe, v akej nám ho odporúča Božie slovo (napr. porov. príkladnú Reč na vrchu – Mt 5,3-16). Ak si pomýlime pravú kresťanskú mentalitu s mentalitou zvrátenou a zneužívajúcou srdcervúce hlboké nepochopenia kresťanských tajomstiev, tak sa nikdy neprebrodíme cez tú pomyselnú bariéru, ktorá zatieňuje výhľad na oltár jednak božskej vznešenosti, a jednak svetla kvasu ľudského humanizmu. Práve tieto dva aspekty, božská vznešenosť a kvas ľudského humanizmu, sú tými žriedlami nádeje v nekončiacu sa plnosť ľudského života a tým pádom sú aj kvalitnými perpetuum mobile, ktoré poskytujú útechu a usmerňujú ľudské správanie a činy v zmysle svojho pravého svedomia tak, ako nám ho zapisuje do srdca sám Stvoriteľ.
Preto musíme zaraz odmietnuť tmárstvo falošnej kresťanskej mentality, čo obohnala múry našich chrámov počas stáročí, a je nanajvýš vhodné postaviť sa kríze lásky v srdciach kresťanov autentickým bojom za oslobodenie nášho svedomia. Domnievam sa totiž, že všetko, čo potrebujeme k tomu, aby sme dali priechod intelektuálnej aj citovej láske, ktorá má byť taká typická pre všetko zachraňujúcu kresťanskú mentalitu, sa skrýva jednak v Božej milosti, a jednak v našom vlastnom svedomí.
-
Mnohokrát som sa pristihol pri tom, ako som chcel drzo namietnuť nejaký názor, pričom potichu mi svedomie tak či onak šepkalo, že to robím len preto, aby som si zachoval svoju tvár. Juj, ľudia, toľko našich hriechov pochádza z pýchy! Pýcha je matkou všetkých hriechov – a nemyslime si, že len tá vážna namyslenosť, ktorú mnohí nemusíme u seba registrovať, musí byť pôvodcom hriechu, ale aj celkom drobná, tichá a hanblivá pýcha, ktorá sa nechce odhaliť, ktorá sa nechce pomenovať, ktorá sa nechce prezradiť – i tá býva zdrojom väčšiny našich prehreškov proti láske voči blížnemu, akými sú falošnosť, pokrytectvo, hádky, hnev, zúfanie, nedoprajnosť, závisť a podobne.
Podrobnou kontemplačnou reflexiou som dospel k záveru, že Matka Cirkev má pravdu, ak tvrdí, že vo svedomí nám Boh zapísal všetky svoje prikázania. Ja som si ich tam totiž veruže našiel. V tom malom kútiku duše, v ktorom sa väčšinou iba šepoce a v ktorom prebieha najkontroverznejší zápas každého človeka v rámci svojej mocnej slobodnej vôle, tak práve tam sú oboma komorami srdca ratifikované „pred-postoje“, „pred-názory“, ktoré sa postupne a náležite ľudskej bytosti ponúkajú, keď má urobiť konkrétne rozhodnutie. Zväčša nejde o veľké rozhodnutia, ale práveže o celkom malé; dokonca také, kde samotný akt rozhodovania prebehne v zlomku sekundy a človek takmer ani nepostrehne svoju chybu – skúma totiž len svoj úmysel, a ním je, aby si zachoval status a tvár. Hrdosť. Pýchu; pýchu, ktorá zamlčuje jestvovanie jednotlivých „pred-názorov“ a „pred-skutkov“, takže sa napokon zdá, že človek robí a chce len dobre. Vykonáva slobodne svoju vlastnú politiku, hoci jej chýba kresťanská čnosť a láska.
Som presvedčený, že naše svedomie, ak sa doň kontemplatívne pohrúžime, ponúka vždy a zaraz spôsoby riešenia jednotlivých komplikovaných etických situácií tak, aby dôsledný čin bol v súlade s Božou vôľou. Profánne svedomie sa štíti radosťou poznania tradičných Božích zákonov, avšak to naše kresťanské svedomie je povýšené a pozvané k poznaniu zákonov, ktoré nám zvestoval ako evanjeliové rady a odporúčania práve Pán Ježiš. To bližšie znamená, že náš Pán nás pri našom čítaní Božieho slova, obzvlášť práve Jeho priamych posolstiev v štyroch evanjeliách, učí, ako máme reagovať na jednotlivé poklesky druhých ľudí, ako máme reagovať na vlastné poklesky, ako sa máme správať voči Bohu, voči sebe a voči blížnym a čo treba vykonávať, ak chceme dosiahnuť čo najväčšiu podobnosť s Božím Synom v myslení a v správaní, keďže nás vyzýva k čo najväčšej dokonalosti (porov. Mt 5,48). A práve táto výzva k podobnosti a k dokonalosti je ústredným motívom jestvovania celého fenoménu ľudského svedomia. Človek je povolaný byť Bohu podobný v čnosti a v láske, preto dostal morálne zápisky a vedenie vo vlastnom podvedomom ústraní duše. Z neho následne musíme čerpať zakaždým, keď o niečom rozhodujeme, alebo keď sa nahneváme, alebo keď sme v pokušení.
-
Z toho všetkého vyplýva znalosť. My totiž vieme, čo máme robiť. Je to v nás zakorenené. Nebojme sa, ak sa trápime, že nevieme, čo je Božia vôľa. Hľadajme ju v nás, profilujúc vlastné svedomie Božím zjavením čítaním evanjelií a iného Božieho slova či duchovnej literatúry. Božia vôľa je v nás zapísaná, len sa treba naučiť čítať jej jazyk. Bola zapísaná v jazyku, ktorý pochopíme len nasledujúc princípy evanjeliových rád a odporúčaní, ktoré zhŕňajú lásku a čnosť ako ústredný leitmotív celej, ani nie tak obsiahlej kresťanskej mentality.
Preto sv. Augustín vraví: „Miluj a rob, čo chceš!“ Tak učme sa podrobne jazyk svedomia a odhaľujme tú jednoduchosť, nádheru a opravdivosť čistoty pravého kresťanského myslenia, ktoré na báze božskej vznešenosti a kvasu ľudského humanizmu prežiari a má vďaka nám prežiariť celý svet.
-
- Cirkev [2]
- Špiritualita [3]