Skvelí otcovia majú skvelé deti...

Neviem, či som skvelým otcom. Ale určite viem, že mám skvelého otca. V prvom rade nebeského, potom toho telesného a jednoznačne aj duchovného. Neviem, či som skvelým dieťaťom, ale viem, aké mám deti... Pravdaže, tie duchovné. Je ich niekoľko a skoro všetko sú to duše zasvätené Bohu, niektoré staršie ako ja.

Moji duchovní synovia a dcéry. Ľudia, ktorým som sa stal otcom. Niekedy spontánne, keď sa vzťah postupne rozvinul do otcovstva, inokedy "oficiálnou cestou", keď som bol o otcovstvo požiadaný priamo bez predchádzajúceho vzťahu.

"Otec, dávaj život, aj keď to bolí..." boli prvé slová jednej sms-ky, ktorú som dostal kedysi dávno. Bolesť je možno práve preto takou nevyhnutnou súčasťou otcovstva, pretože otcovstvo je zasa neoddeliteľne spojené s darovaním. Určite. Presviedčam sa o tom takmer denne. Najmä vtedy, keď myslím na "moje deti".

Predtým, ako sa rozpíšem o mojom vzťahu k duchovným deťom, dám priestor pár riadkom o vzťahu mojich rodičov ku mne.

Len dobrý Pán Boh vie, ako stále lepšie chápem moju mamičku, keď mi aj dnes pri rozlúčke dáva krížik na čelo s takou veľkou bázňou; povie mi, aby som si dával na seba pozor a s neskrývaným dojatím povie: "Veď vieš ako..." A ja naozaj viem ako. Viem, ako sa mám správať aby som jej bol na radosť, viem, aký mám byť k tým, ku ktorým som poslaný a viem aj to, ako sa o mňa bojí a ako veľa sa za mňa modlí.

Tato nepovie ani toľko. K otcovskému požehnaniu pridá len čosi medzi fackou a pohladením a viac pre Pána ako pre mňa si len vzdychne: "Ach, Tomáš moj..." (nikdy nepovie môj. Vždy tvrdo - moj). A ja sa vtedy presviedčam, že ma vo svojich myšlienkach stále sprevádza. Viem, kedy si zaslúžim otcovskú "spakruky" a viem, že keď mi je ťažko, zbiera moje slzy do svojich už aj tak ťažkých rúk.

Často si s vďakou spomínam aj na "deda" mojich duchovných detí - na môjho duchovného otca - ktorý nikdy nešetril svoje kolená a tak poctivo ich dral v seminárnej kaplnke; ako nikdy neváhal "nakloniť ucho" aby počúval či zdvihnúť ruku aby rozhrešil... Robí to dodnes. Stále je otcom. Len Pán vie, ako som mu veľmi vďačný za takýto príklad.

Títo traja ľudia sa vo mne veľmi často stretajú vždy, keď myslím na problémy a trápenia mojich detí. Mamička, ktorá ma naučila ľúbiť, tato, ktorý ma naučil používať zdravý sedliacky rozum a špirituál, ktorý ma naučil predkladať všetko Bohu. Bez nich by som nemohol byť otcom. Bez nich by som nevedel dávať život. Bez ich príkladu by som len ťažko dokázal prijať bolesť spojenú s otcovstvom.

Moje deti... Možno ani netušíte, ako veľa ma stojíte, ako ma bolí, keď vás bolí. Ako veľmi ma bolí, keď spôsobujete bolesť Ježišovi. Viem, niekedy sa zdá, že odpovedám s hnevom. Ale to nie je hnev. To je bolesť. Azda si neviete predstaviť aký sa cítim bezmocný, keď sa neviete pohnúť z miesta a ako strašne trpím, keď vám to je jedno, keď sa vlastne ani pohnúť nechcete...

Čo vás všetko čaká...? Čím všetkým ešte musíte prejsť...? Neviem. A v podstste je to jedno. Každému z Vás som sľúbil: "Budem pri tebe." A tak sa snažím. Som. V tichej modlitbe, lebo v nej sa môže srdce vykričať; v otcovskom zauchu, ktoré ale nikdy nedopadne na vaše líce; v pohladení, ktorým zbieram Vaše slzy, aby som ich mohol priniesť Otcovi, od ktorého pochádza každé otcovstvo; v požehnaní, ktoré je silnejšie ako každé zlo... Moje deti. Ste veľkým darom. Pre mňa, pre Cirkev, pre svet. Takí ste vzácni. A krásni. Iste, nie preto, že by ste boli po otcovi... Ale určite preto, že si Vás vybral Otec. Rád budem spolu s Vami trpieť. Budem vďačný Otcovi i Vám, keď mi dovolíte byť Vám blízko v bolesti. Z celého srdca budem velebiť Pána za Vašu úprimnosť a dôveru. Rád Vás budem žehnať. Budem ďakovať dobrému Bohu za každú bolesť, ktorá pramení z otcovstva lebo viem, že skrze bolesť, skrze Kristov kríž dostávate skutočný život. A to je dobre...