Schopnosť žasnúť

Keď Ježiš prišiel do synagógy v Kafarnaume, „žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc.“ (Mk 1, 22).

Spomeniem si, kedy som ja naposledy žasol nad Ježišovým učením? Alebo nad samým Ježišom? Nemám svojho Boha tak „zaradeného“, nie som tak zabehnutý v koľajach svojej viery, že už ani neviem, čo to znamená zostať v úžase? A ak ma ničím neudivuje, nevyvádza z miery – stretol som sa s ním vôbec?

Dá sa zvyknúť na určitý stereotyp náboženského života, to áno. A zázraky sa nedejú každý deň, zaiste. A predsa, žiť so živým Bohom, a nikdy nežasnúť, by znamenalo, že človek žije v náboženskej ilúzii, že si Boha zredukoval „na svoju mieru“, že ho postavil na úroveň modly. Takýto boh ho však z miery nevyvedie.

Na živého Boha sa totiž úplne zvyknúť nedá, tak ako sa nedá len tak „zaradiť“ slovo živého Boha. Žiť so živým Bohom znamená, že nás občas vykoľají, či už svojou mocou alebo svojou odlišnosťou a nepochopiteľnosťou.

Vojtech Kodet - Učeníctvo