Mešita v Bratislave či bazilika v Dubaji?

Na stránkach denníka SME som sa dočítal o snahách moslimov postaviť mešitu v Bratislave. Čosi sa vo mne búri. Nie preto, že som kňaz a už vôbec nie preto, že mám strach z moslimov či z islamu. Naopak. Spolužitie medzi moslimami a kresťanmi (ako pravoslávnymi tak katolíckymi) je v Albánsku naozaj ukážkové. To je však iná téma daná historicky a tej sa teraz nechcem venovať. Snáď inokedy.
Podľa Mohamada Safwana Hasnu, predsedu Islamskej nadácie na Slovensku, islam používa rovnicu i + i = i vysvetľujúc, že integrita + identita = ideál. Mne je, žiaľ, nielen z učebníc dejepisu, ale aj zo súčasného diania v islamských republikách známa iná rovnica, o ktorej písal už pán Sienkiewicz. Rovnica, kde sa nič ničomu nerovná, kým nie je všetko islamské. Rovnica, podľa ktorej sa na základe Koránu šíri islam. Tá znie: „Ohňom a mečom“.

Nechcem byť ironický a nechcem porovnávať, lebo mám v sebe vpísaný odpor k porovnávaniu ako takému. Ale úbohí moslimovia sa podľa slov toho istého Hasnu cítia ako „občania druhej kategórie“ len preto, že na Slovensku nemajú „dôstojné podmienky na praktizovanie náboženstva“. Ktovie, ako sa cítia prenasledovaní kresťania na Blízkom východe... Tým zavraždeným pre vieru je už asi jedno, do akej kategórie „neveriacich psov“ spadajú... Alebo prečo v oficiálnom talianskom vydaní Koránu chýbajú niektoré súry? Azda to len nie je preto, že islam chce niečo skrývať!? „Guarda caso!“ – (Pozri aká náhoda) by povedali Taliani – že chýbajú presne tie súry, v ktorých sa hovorí o odmene tým, ktorí zabíjajú tých, ktorí odmietajú „pravdu“ napísanú v Koráne; súry, v ktorých sa hovorí o nekompromisnom a jednoznačne odmietavom postoji ku všetkému neislamskému. Nemyslím si, že islam je synonymom zla. Ale nepotrebujem viac, ako zdravý sedliacky rozum na to, aby som vedel, že islam je militantné náboženstvo in se.

Rád by som pánovi Hasnovi položil otázku, ako by asi skončila hoc aj niekoľko tisícová kresťanská komunita napríklad v Pakistane, ktorá by požiadala o stavbu kostola na periférii Islamabadu (aby sme boli skromní, netlačíme sa na hlavné námestie). Naozaj neviem, či by miestni dobromyseľní moslimovia vo svojom najčítanejšom denníku stihli napísať riadok o tejto žiadosti prisťahovalcov z pohanského Západu skôr, ako by štátne úrady vydali pokyn na popravu neveriacich...

Nemyslím si, že udieram na city. Práve naopak. Je to až príliš reálne. Vieme predsa, že začiatok moslimského letopočtu sa datuje do roku 622, keď Mohamed ušiel z Mekky do Mediny. Len o niekoľko rokov sa vrátil s vojskom, aby ju dobyl. Islam je agresívny od svojho začiatku a v najbližšej dobe rozhodne iný nebude, pretože už sedem storočí sa bojí byť iný.
V 13. storočí sa predstavitelia islamskej mystiky (sufi) pokúsili o „neslýchané rúhanie“. Dovolili si diskutovať o tom, či bol Korán Mohamedovi „odovzdaný“, alebo „zjavený“. Ak bol „odovzdávaný“, znamená to, že je možné robiť exegézu textu podobnú tej biblickej – vznik textu bol postupný a historicky podmienený. Následne by sa niektoré „ťažšie pasáže“ dali čítať a vysvetľovať v historickom a miestnom kontexte. Tak ako je napríklad Pavlovo „ženy nech na zhromaždení mlčia“ v danom historickom a miestnom kontexte pochopiteľné a prijateľné. Ak ale bol Korán „zjavený“, znamená to, že bol „darovaný prorokovi v jedinom momente osvietenia“ a len sám prorok texty písal postupne. Takáto interpretácia vzniku Koránu nepripúšťa absolútne žiadnu exegézu (práve preto, že Korán podľa nej nevznikal postupne, ale bol zjavený) a všetko, čo sa v texte nachádza, je rovnako morálne záväzné vždy a všade bez ohľadu na časové a miestne okolnosti, v ktorých bol text napísaný.
V praxi to znamená, že ak napríklad v Starom zákone rozoznávame prísne spoločenské, liturgické a morálne normy, z ktorých niektoré zrušil Kristov príchod (alebo lepšie: naplnil; pretože Ježiš sám vraví, že neprišiel Zákon zrušiť, ale naplniť), v islame nič podobné neexistuje a celý text je striktne vykladaný sám sebou.
Tí, ktorí vtedy našli odvahu diskutovať o možnosti exegézy Koránu na základe „tradície odovzdávania“ a jeho postupného vzniku na spoločensko – historickom pozadí boli popravení. Odpoveď islamu je teda jasná: žiadna diskusia. A jediná prípustná rovnica je i = i. Ideál = islam... Čo je mimo tejto rovnice je nielen neideálne, ale priamo nežiadúce a odsúdené na zánik.
Ale to nie je všetko.
Chcem sa spýtať všetkých tých, ktorí nesúhlasia so stavbou mešity v našom hlavnom meste jednu dôležitú otázku: „Ako vyzerá reálne tvoje prežívanie kresťanstva?“ Je pravda, že Ježiš od nás žiada milovať tých, čo nás prenasledujú. Ale jeho požiadavka lásky nevylučuje lásku k vlastnému národu, k vlastnej rodine, k vlastnej budúcnosti. Práve naopak. Požiadavku lásky podmieňuje láskou k sebe samému. Pre toto nám nemôže byť jedno, či v Bratislave stojí alebo nestojí mešita. Nech si ju postavia, prosím. Ale nech sú takí tolerantní, akú toleranciu žiadajú. Ak nie, je to tvrdá nespravodlivosť a nechutné citové vydieranie, utláčanie väčšiny menšinou a brnkanie na veľmi citlivú strunu zaostalosti (o to citlivejšiu, že je to skryté), lebo vraj „Bratislava je posledné hlavné mesto v Európe, v ktorom moslimovia nemajú dôstojné miesto na praktizovanie náboženstva.“ Nemyslím si, že toto je strach a som presvedčený, že to nie je zaostalosť. Bolo by smutné stratiť kresťanskú identitu. Treba tu pamätať na Pánove slová: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme, a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“ Možno preto majú moslimovia v Európe otvorené dvere. Ak sa do Európskej ústavy nemohol dostať Boh, tak to bolo preto, že národy Európy sa boja priznať k svojej minulosti. Dovolím si znova zacitovať jedného z velikánov svetových dejín: „Národ, ktorý si neváži svoju budúcnosť, nie je hodný svojej minulosti.“ Rád budem vidieť „zaostalú Bratislavu“ bez mešity ako „pokročilé Slovensko“, na ktorom budú veže kostolov premenené na minarety. Zachovajme si vlastnú tvár. Neodhadzujme kresťanskú identitu. Nebojme sa brániť proti odkresťančovaniu, skrývajúcemu sa za „multikulturalizmus“. Slovensko tradične NIE JE multikulturálne. Chráňme si vieru, za ktorú naši otcovia trpeli. A nebolo to tak dávno...