„Tu povedal had žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho [stromu života] jesť, otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ - A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý...“ (Gn 3,4-6)
Citát z Genezis umožňuje dozvedieť sa logiku pokušenia, nielen tohto prvého, ale aj vôbec každého. Grécky jazyk veľmi dobre vystihol úlohu Satana, ktorú na seba on prevzal – Rozdeľovač („dia-bolos“).
-
Satan je rozdeľovač, rozdeľuje jednotu ľudského spoločenstva, vytvára priestor pre sváry, nepriateľstvá a v konečnom dôsledku prináša rozdeleným ľudským srdciam prázdnotu, lebo nič iné ani nedokáže ponúknuť. Iba prázdnotu s otroctvom a s opovrhnutím Božou láskou. A to znamená, že keďže je človek stvorený ako neustále hľadajúci horizont, v ktorom sa bude prekračovať a presahovať, a tak stále niekam napredovať, bude hľadať do nemoty zmysel, ktorý ho napokon privádza k znechuteniu a k pocitu nudy (viď neslávne závery, znechutenia a nudu ateistického existencializmu a celkovej ateistickej filozofie v kontinentálnej Európe za ostatné storočie).
Diabol však rozpolcuje a rozdeľuje aj naše vlastné srdce. Sv. apoštol Pavol to horkasto dosvedčuje: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli.“ (Rim 7,15-20) Sme vnútorne nejednotní, rozbití, ovládajú nás rôzne faktory, ktoré sa stavajú do opozície voči evanjeliu a my, hoci túžime po Živote, neraz upadneme v duchovnú kómu.
-
Zostáva sa teda pozrieť na fundamentálnu logiku diablovho pokúšania. O tej nás učí už prvé pokušenie a prvý hriech. Slovo „strom je na poznanie vábivý“ vyjadruje fakt, že by sa človekovi oplatilo nechať sa strhnúť obsahom pokušenia a podstúpiť riziko pre zisk. Riziko odporu voči vernosti Bohu pre zisk niečoho, čo má podľa Satana len Boh a človek to môže, ak chce, mať tiež. A práve tu vzniká úvaha pokúšaného človeka. Čo mi Pokušiteľ ponúka?
Samozrejme, nejde to vždy tak očividne, ani úvaha nie je vždy taká zreteľná, skôr naopak – tendenciou býva, že sa zapredanie duše riziku za zisk udeje až desivo rýchlo, čo svedčí o skutočne veľmi zranenej prirodzenosti človeka dedičstvom prvotného hriechu.
Čo mi Pokušiteľ ponúka? Pokušiteľ ponúka autonómiu vôle, kedy človek bude sám rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé. A hlavne, čo je dobré a čo zlé preňho samého. Človek podstupuje riziko, že naňho, hrešiac, padne Damoklov meč temnoty a odvrhnutia, kedy sa síce neoddelí od Božej lásky, ale – ako povedal sv. Izák Sýrsky – stane sa preňho Božia láska utrpením. A to je hlavný rozmer pekla. Strom poznania sa stáva stromom pokušenia vtedy, keď pochopíme, že človek túži po niečom, čo zostáva mimo neho. A preto človek prichádza vo svojej autonómii vôle k momentu závisti. Na počiatku Satanovej nenávisti a odporu stojí závisť voči Bohu a jeho atribútom, ako si dobre všimol sv. Augustín (porov. KKC 2539). Na počiatku hriechu človeka stojí taktiež závisť – človek závidí Bohu Jeho poznanie dobra a zla, je neprimerane zvedavý a obchádza Božiu vôľu. Kain vraždí Ábela, lebo závidí Božiu priazeň, ktorú dožičil Pán práve Ábelovi (Gn 4,3-8).
-
Základ pokušenia teda stojí na závisti. Vidíme nižšie dobro a chceme ho pre seba, túžime po ňom, máme smútok, ak nám neprináleží a sme smutní či sklamaní, keď druhí ním oplývajú. A nemusia ním ani oplývať druhí ľudia; stačí, že jestvuje ako alternatíva voči Božej ceste a my otvárame srdce závisti alternatívnej radosti z nižšieho dobra, ktoré potenciálne v nás drieme, ktoré do nás ako možnosť cesty hriechu vkladá Pokušiteľ.
A tu diabol ako veľký Rozdeľovač rozdeľuje ľudské srdcia, lebo často sa stáva, že nezávidíme len alternatívnej radosti z nižšieho dobra, ale práve konkrétnym ľuďom, ktorí týmto dobrom disponujú. Vtedy sa vzďaľujú srdcia, vzďaľuje sa naše závistlivé srdce od srdca druhého človeka. A hoci mu niekedy neprajeme vôbec žiadne zlo, ba skôr ako kresťania opak, i tak závisť stavia hrádzu z tehál smútku, ktoré v našej duši vykrikujú požiadavku po vytúženom dobre.
-
Preto, drahí bratia a sestry v Pánovi, vystríhajme sa závisti a vylúčme ju celkom z našich životov. Diabol nás chce uzavrieť do smútku, obkolesiť múrom sklamania naše srdce, a tak oddeliť od sŕdc iných bratov. To nesmieme pripustiť.
„Napokon, bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte, žite v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami,“ radí sv. Pavol (2 Kor 13,11). Je to výzva pre nás všetkých, aby sme dosiahli spoločenstvo lásky, ktoré bude nielen jednou Cirkvou, jedným srdcom, jednou dušou, jednou mysľou (porov. Flp 2,2), ale bude to Božia obec, ktorá miluje tento svet hriešnikov, tak ako Pán týchto miluje, a tým im všetkým ukážeme Kristovo svetlo. A skutočne sa potvrdí, že sme svetlom sveta. (Mt 5,14a)
-
- Špiritualita [2]