"Nevhodný chrám" vs. "vhodná maštaľ"

Dnes som mal 2 sv. omše v najodľahlejších kostoloch mojej farnosti. K tomu vzdialenejšiemu je to 51 km a cesta trvá zhruba dve a pol hodinky. V tom druhom som mal sv. omšu na spiatočnej ceste.

Pri vstupe do kostola Panny Márie, Matky dobrej rady (to je ten vzdialenejší) sa naskytne veľmi skromný pohľad. V strede kostola 3 lavičky, provizórny oltár prikrytý veľmi zvláštnou plachtou nedefinovateľnej farby, na stene zatečený obraz Matky dobrej rady. Žiadna ambona, žiadny sedes ani krížová cesta. Sem - tam sa na zemi nájde špak. Pomaly sa poschádzalo 7 veriacich. Po sv. omši mi nezabudli pripomenúť, aby som zasa čím skôr prišiel. Prídem. Pravdaže prídem. A rád. Len nech nepripadne snehu a o mesiac sa ukážem.

Pri vstupe do kostola sv. Antona Paduánskeho sa zmiešajú pocity. Trošku tmavý, jedno zo 4 malých okien je rozbité, dominuje mu ošarpaná socha sv. Antonka v náznaku dokonale zadymenej apsidy. Bez oltára (ak nerátam jednu starú školskú lavicu v kúte) a bez akéhokoľvek liturgického vybavenia. Na zemi sa dá nájsť trus a pri nohách svätého všetko možné. Minule som našiel vajíčka, orechy, cigarety či slepačiu hlavu. Dnes tam bolo pár drobných mincí (v celkovej hodnote asi 0,12 eur), mandarinky, injekčná ihla; za chrbtom mal Antonko detské nonavice a pri podstavci čiapku. Tato to okomentoval, že videl všeličo, ale toto je naňho priveľa. Že to nie je dôstojné. A má pravdu. Vo chvíli, keď sme už skoro odchádzali s tým, že nikto neprišiel a sv. omša nebude, sa ukázala jedna rodinka - mamka s 3 deťmi. Tak sme predsa len slávili Eucharistiu.

Naozaj neviam, či sú tieto kostoly hodné Boha... Ale viem, že sa uspokojil s maštaľou. Iste, nemôže to slúžiť ako výhovorka. Ale to, čo ma uchvacuje, je to, že On prichádza rovnako v katedrále ako v takejto biede. Jeho láska si nevyberá. Prichádza, lebo sa chce dávať.

Tak nejako to vidím aj s ľudským srdcom. Často sa v ňom nachádza len bieda, špina, tma... to, čo prirodzene budí odpor. To, čo nie je dôstojné Boha. Ale On prichádza. S rovnakou láskou, ako do betlehemskej maštale. Len preto, aby sa mohol darovať. Stačí mu otvoriť dvere, ponúknuť mu zo svojej biedy to málo. On to príjme. Rád to príjme. Sám hovorí: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou." (Zjv 3,20) Ježišovi je jedno, kam prichádza. Dôležité je, aby bol prijímaný.