Dnes som mal 2 sv. omše v najodľahlejších kostoloch mojej farnosti. K tomu vzdialenejšiemu je to 51 km a cesta trvá zhruba dve a pol hodinky. V tom druhom som mal sv. omšu na spiatočnej ceste.
Pri vstupe do kostola Panny Márie, Matky dobrej rady (to je ten vzdialenejší) sa naskytne veľmi skromný pohľad. V strede kostola 3 lavičky, provizórny oltár prikrytý veľmi zvláštnou plachtou nedefinovateľnej farby, na stene zatečený obraz Matky dobrej rady. Žiadna ambona, žiadny sedes ani krížová cesta. Sem - tam sa na zemi nájde špak. Pomaly sa poschádzalo 7 veriacich. Po sv. omši mi nezabudli pripomenúť, aby som zasa čím skôr prišiel. Prídem. Pravdaže prídem. A rád. Len nech nepripadne snehu a o mesiac sa ukážem.
Pri vstupe do kostola sv. Antona Paduánskeho sa zmiešajú pocity. Trošku tmavý, jedno zo 4 malých okien je rozbité, dominuje mu ošarpaná socha sv. Antonka v náznaku dokonale zadymenej apsidy. Bez oltára (ak nerátam jednu starú školskú lavicu v kúte) a bez akéhokoľvek liturgického vybavenia. Na zemi sa dá nájsť trus a pri nohách svätého všetko možné. Minule som našiel vajíčka, orechy, cigarety či slepačiu hlavu. Dnes tam bolo pár drobných mincí (v celkovej hodnote asi 0,12 eur), mandarinky, injekčná ihla; za chrbtom mal Antonko detské nonavice a pri podstavci čiapku. Tato to okomentoval, že videl všeličo, ale toto je naňho priveľa. Že to nie je dôstojné. A má pravdu. Vo chvíli, keď sme už skoro odchádzali s tým, že nikto neprišiel a sv. omša nebude, sa ukázala jedna rodinka - mamka s 3 deťmi. Tak sme predsa len slávili Eucharistiu.
Naozaj neviam, či sú tieto kostoly hodné Boha... Ale viem, že sa uspokojil s maštaľou. Iste, nemôže to slúžiť ako výhovorka. Ale to, čo ma uchvacuje, je to, že On prichádza rovnako v katedrále ako v takejto biede. Jeho láska si nevyberá. Prichádza, lebo sa chce dávať.
Tak nejako to vidím aj s ľudským srdcom. Často sa v ňom nachádza len bieda, špina, tma... to, čo prirodzene budí odpor. To, čo nie je dôstojné Boha. Ale On prichádza. S rovnakou láskou, ako do betlehemskej maštale. Len preto, aby sa mohol darovať. Stačí mu otvoriť dvere, ponúknuť mu zo svojej biedy to málo. On to príjme. Rád to príjme. Sám hovorí: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou." (Zjv 3,20) Ježišovi je jedno, kam prichádza. Dôležité je, aby bol prijímaný.
| Príloha | Veľkosť |
|---|---|
| kostolík Matky dobrej rady | 87.74 KB |
| sv. omša v kostolíku sv. Antona | 50.38 KB |
- blog používateľa tomas j. kunik
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač
Pred chvíľou som sa vrátila z
Pred chvíľou som sa vrátila z kostola (vianočné sviatky trávim u známych a kostol je blízko,)tak sme sa tam boli pomodliť. Z modlitby nás vyrušili miestne ženičky, prišli upratovať. Na prvý pohľad by sa zdalo, že veľmi ani nemajú čo. Kostol je vyzdobený a zdá sa čistý. Ale k tomu, aby taký bol, treba pravidelne upratovať. Aj vtedy, keď sa nám zdá, že je čisto, nakoniec sa vždy niečo nájde, čo tam nepatrí. Z tejto vianočnej idyly, ktorú prežívame teraz tu na Slovensku (máme sneh, mráz, slnko... krásna zima), človeka veľmi rýchlo preberie takýto článok, ako si napísal. Ďakujem zaň. Znovu som si uvedomila, že Vianoce prežívajú ľudia aj inde, nielen tu, ale aj na misiách, v podmienkach, ktoré si našinec nevie ani predstaviť. Ale moje predstavy Ti asi nepomôžu, tak radšej pridám modlitbu. Nech Ti Pán pomáha vytrvať v láske. Ona všetko dokáže. Ježiš nás o tom sám presvedčil.
dakujem. modlitby naozaj
dakujem. modlitby naozaj potrebujem. a velmi. Pan je taky skvely. oslobodzuje ma. aj dnes... odisla mi spojka, tak som ostal bez auta, domov ma dotiahli. Pan dal, Pan vzal... Nech je zvelebene Meno Panovo. Najma za to, ze sa to posahalo po sviatkoch. :-)