Obraz „Posledná večera“

Hovorí sa, že obraz „Posledná večera“ namaľoval Leonardo da Vinci, keď žil v Miláne. Skôr, ako začal maľovať trinásteho muža, potreboval nájsť človeka, ktorý by mu poslúžil ako model. Ten človek musel mať tvár, ktorá by spĺňala maliarové predstavy o mužovi, ktorého chcel vyobraziť. Nemusíme pripomínať, že to stálo veľa času, kým sa našla tá „pravá“ tvár.
Raz v nedeľu, keď bol Leonardo da Vinci v kostole, uvidel na chóre muža, ktorého tvár zodpovedala tomu, ako si predstavoval Ježiša. Tvár toho muža vyžarovala lásku, nežnosť, dobrosrdečnosť, nevinnosť, súcit a láskavosť. Leonardo da Vinci zariadil všetko potrebné a tento mladý muž Pietro Bandinelli, mu slúžil ako model pre tvár Ježiša Krista.
Roky plynuli, no obraz ešte stále nebol dokončený. Leonardo nemohol zasa nájsť tú „správnu“ tvár pre Judáša. Hľadal človeka, z tváre ktorého by sa dalo vyčítať zúfalstvo, podlosť, lakomstvo a hriech. Odkedy začal maľovať tento obraz, ubehlo už desať rokov.
Napokon sa mu predsa len podarilo nájsť vo väzení človeka, ktorého tvár mala všetky požadované vlastnosti. Vybavil si povolenie, aby mu tento väzeň mohol slúžiť ako model pre tvár Judáša.
Leonardo horúčkovito pracoval celé dni. Po čase si na väzňovi všimol určité zmeny. Jeho tvár prezrádzala vnútorné napätie. Krvou podliate oči boli plné hrôzy pri pohľade na svoj vlastný portrét na plátne. Jedného dňa, keď jeho úzkosť a nervozita boli už veľmi nápadné, umelec odložil štetec a spýtal sa ho:
„Čo vás tak veľmi trápi a znepokojuje?“
Muž si skryl tvár do dlaní a hlasno sa rozplakal. Trvalo dosť dlho, kým opäť zdvihol hlavu a spýtal sa:
„Nepamätáte si ma? Pred niekoľkými rokmi som bol vaším modelom pre tvár Ježiša.“

Tento nešťastný muž opustil Krista a vydal sa na cestu hriechu. Nemiloval veci, ktoré mal rád predtým a to, čo vtedy nenávidel a čím opovrhoval, teraz obľuboval. Lásku vystriedala nenávisť, nádej zúfalstvo a svetlo tma.

A čo tvoja tvár? O čom svedčí teraz? Aké stopy na nej zanechá čas?

Čas letí, ale pamätaj, že si jeho navigátor.

Z knižky: Poďme si čítať