V poslednom čase som si všimol jednu zaujimavú vec. Po slovenských mestách a dedinách sa prechádza viac ľudí - mamičiek, oteckov, babičiek a dedkov so psami. Pred rokom 1989 to bolo trochu iné. Mladí sa brali, mali deti, nebolo bytov, ale v uliciach som videl mamičky, oteckov, babičky i deduškov s kočiarikmi i s vedľa pobehujúcim detičkami. Dnes - máme demokraciu, konečne padol všatkoobmedzujúci socializmus, ktorý všatko zariadil za nás, ale detí sa rodilo podstatne viac. Dnes sa mladí zrejme boja zodpovednosti, nechcú sa brať, nechú mať deti, aby si neobmedzovali vlastnú "slobodu". To isté robia aj tí skôr narodení, uzatvárajú sa medzi štyri múry, obklopia sa štvornohými "priateľmi". Netušia však, či mladí, či starí, že sa stali otrokmi vlastných zvierat, pretože ich musia vyviesť von na potrebu, vyvetrať ich, aby im nezakrneli nohy. Apeloval by som aj na tých, ktorí tak vehementne obhajujú slobodu zvierat. Nevadí im, že ľudia takto verejne týrajú zvieratá v malých priestoroch bytov, často zavretých niekoľko hodín medzi štyrmi múrmi?