"Še ci podobam?" - opýtala sa kamarátka na diskotéke v Poľsku cudzieho chalana, ktorý na ňu už chvíľku čudne pozeral. Reakciou bolo, že sčervenel a ušiel. Vo svojej reči totiž počul otázku: "Páčim sa ti?"

Vtiahnutá do debaty pri stole Najsvätejšej Trojice som si spomenula na túto story a na časť básne od sv. Jána z Kríža:

"Nekonečnou láskou veden,
jež z dvou osob vzplanula,
Otec něhyplnou řečí
obrací se na Syna. (...)

Mám-li býti spokojený,
z tebe radost chci si brát.
Čím kdo víc se podobá ti,
o to více ho mám rád."

Dá sa to vôbec? Sadnúť si spokojne k stolu s Najsvätejšou Trojicou a necítiť sa trápne, že to miesto mi nepatrí, že sa nebudem vedieť s nimi baviť, že ... Ježišovo dvojča by to hravo zvládlo. ("Čím kdo víc se podobá ti, o to více ho mám rád.") Ja ním nie som.

Rozmýšľam, že si to vyskúšam. Dnes večer ich všetkých Troch pozvem na kávu. Nebojím sa. Skôr sa neviem dočkať, lebo sa určite budú predbiehať v prejavoch radosti a vďačnosti za také nečakané pozvanie, a v tom, kto z nich mi ako prvý povie, ako veľmi ma má rád a ako veľmi túži zopakovať si dnešný večer.

... myslím, že oddnes si budem častejšie vychutnávať tie výnimočné chvíľky stolovania bez spolusestier:) Keď budem ešte niekedy sedieť sama pri stole, prosím, pripomeňte mi - aspoň jeden z vás Troch, že nie som sama.