Nebola to pre mňa vôbec ľahká situácia. Písal sa rok 1993.

Do našej farnosti prišiel na vizitáciu otec biskup.
A okrem iného chcel navštíviť chorých.
Môj otecko vtedy už niekoľko mesiacov ležal.
Diagnóza? Rakovina. Liečba? Už len silné lieky utlmujúce bolesť.
Pán farár ma oslovil,
či by otec biskup
nemohol prísť aj k nám.
Súhlasila som.
Ale, potom to začalo.
Nervy.
Príde otec biskup.
Ako ho pozdraviť,
čo mu povedať...?
Pri jeho príchode som sa celkom spontánne priznala:
„Otec biskup,
ja ani neviem, ako vás mám privítať“.
Odpovedal s úsmevom: „Tak, ako obyčajného človeka“.

Po ľuďoch, ktorí odchádzajú, ostávajú ich diela a naše spomienky.
Ich diela sú viditeľné a často veľké, moja spomienka je neviditeľná
a možno celkom bezvýznamná.
Ale pre mňa je dôležitá.
Stretla som človeka.
Obyčajného.

P.S.
Starohorská Panna Mária a otec biskup Rudolf. Patrili k sebe.