Asi každý z nás pozná tie dni, keď má človek pocit, že sa mu nič nedarí a že všetko akoby strácalo zmysel. Pocity beznádeje a absolútnej bezmocnosti, nechuť, obavy. Vtedy človek ľahko skĺzne k myšlienkam o tom, že Boh naňho akosi zabudol.

Pravdou však ale je, že nezabudol. Hoci všetko v tej chvíľi vidíme čierne a pesimisticky. Tiež som mával ten pocit, že Boh na mňa v tej-onej chvíľi akosi pozabudol. A presne si pamätám ten okamih, keď som si myslel že niet cesty a bol som nahnevaný snád na celý svet.

Nálada pod bodom razu a v tej chvíľi akoby na pár sekúnd zastal čas. Pár sekúnd akejsi očistnej katarzie, možnosť pohľadu, ktorý nám umožní vidieť, to čo je pod vplyvom emócií skryté. Ten pocit síce postupne ustane ale jeho dôsledok pretrváva ešte dlho po ňom... pohľad pravdy.

Boh sa nám prihovára v každej chvíľi, dáva nám znamenie že život je skutočne krásny, len nie vždy sme schopní to vidieť a cítiť. Je možno utópiou si myslieť, že každý deň bude skvelý. Predsa len žijeme v dobe ktorá rúca všetko naruby a ktorej podmienky na život sú trvdé a kruté. Ale cez to všetko trápenie a slzy môžme zažiť pohľad pravdy, ktorý nám pomôže, hoci to nie je vždy ľachké.

Hľadáme Boha v časoch našich problémov a čakáme na zázrak, pritom zatvárame niekedy oči pred tým čo je zrejmé.

Ale možno ho stačí hľadať len v obyčajných veciach, ktoré nás dokážu spraviť sťastnými a od šťastia je len malý krok k tomu aby sme mohli cítiť lásku.. a čo je láska, ak nie Boh? :-)