Včera cez kázeň rozprával náš kňaz zaujímavý príbeh. Bol to príbeh o ľuďoch, ktorí o sebe radi tvrdia, že nemajú žiadne hriechy. Celkom sa mi páčil, tak sa tu s Vami oň podelím.

V jednej dedine žil istý krčmár a kňaz. Kňaz z tamojšieho kostola ho viac krát volal, či by neprišiel aj on do kostola, ale jeho farárove výzvy iba znervózňovali. Pánovi farárovi najskôr hovoril, že veď tí ľudia čo do kostola chodia sú aj tak zlí a hrešia, tak načo tam chodia? Preto tam nechce ísť ani on. Ale pán farár mu začal hovoriť, že Pán Ježiš povedal, že prišiel pre hriešnych ľudí, tak práve tí ľudia čo hrešia tam majú chodiť, a to sme v podstate my všetci. Na to, ale krčmár pánovi farárovi odvetil, že on teda hriechy nemá a do kostola chodiť nemusí.
Raz po dlhšom čase začal jedného dňa pán farár robiť poriadok v kostole. Všetko začal z kostola vyhadzovať, aby mohol všade dôkladne poutierať prach, všetko vyzametať a podobne. Išlo to bez väčších problémov až došiel k soche sv. Antonka, ktorá bol na vrchu veľkého oltára. Táto socha bola navyše dosť ťažká a pán farár sa bál, že by mohol pri skladaní tejto sochy z oltára spadnúť aj s ňou. Rozhodol sa preto zavolať na pomoc spomínaného krčmára, ktorý bol mocný chlap, ako sa patrí. Keď zbadal pána farára začal si šomrať, že zas ho ten farár prišiel hádam prehovárať, aby išiel do kostola na omšu. Keď mu ale pán farár rozpovedal, že by od neho potreboval len pomoc s nejakou sochou, krčmárovi odľahlo a s radosťou šiel pomôcť do kostola.
V kostole pán farár oprel krčmárovi rebrík o oltár, aby mohol po ňom vyliezť až ku soche sv. Antonka. Keď bol hore pri nej, podal ju opatrne pánovi farárovi. Hneď na to pán farár ale zobral rebrík od oltára a ponáhľal sa do zvonice. Tam pustil zvony a zvolal ľudí do kostola. Tí sa do kostola prekvapene poponáhľali, lebo všetci boli zvedaví čo sa deje. Akonáhle bol kostol plný začal pán farár hovoriť. Drahí bratia a sestry, ako vidíte, keďže svätému Antonkovi bolo už na jeho mieste dlho a keďže sv. Anton mal počas svojho života viacero hriechov, rozhodol som sa, že ho vymeníme za nášho krčmára, ktorý hovorí, že on hriechy nemá. Nato sa však spustila paľba zo strany ľudí, čo ho poznali, ktorí mu začali vykrikovať všetky hriechy, ktoré mal.
Náš kňaz tento príbeh zakončil konštatovaním, že každý sme hriešny a každý máme veľa hriechov. Preto, keď ich chceme poznať, niekedy je dobré počúvať aj to, čo o nás hovoria druhí, aj keď nie vždy je to príjemné, no žiaľ ak si myslíme, že hriechy nemáme, možno je to jediná cesta ako zistíme opak.