(alebo, o čom sa dá premýšľať, keď je vonku chumelica):-)

Keď v nebi pečú koláče,
vtedy aj na zem cukor padá,
ozdobí dom, strom, bodľačie,
a ľuďom ľahko na nos sadá.

Lež nosiť cukor na nose,
to nie je pre nás ešte výhra,
cukor ten patrí do duše,
aby sa nám vždy hádka vyhla.

A čo ja vlastne v duši nosím?
Cukor? Soľ? A či dáky jed?
Tak na to teraz rovno skúsim,
nájsť celkom krátku odpoveď.

Odpoveď krátku, ale pravú,
aby ma vskutku prebrala,
z ilúzie, že trčím z davu,
že premôcť som sa nedala.

Že neklátim sa vpravo, vľavo,
že vždy si kráčam rovno vpred.
To sa mi veru iba zdalo.

To je tá pravá odpoveď.

Som ako cukor, ktorý padá,
a roztopí sa na nose.
Trvá len chvíľku. Potom, beda.

Aj ja sa topím v chaose.

Taká je pravda. A čo teraz?
Hodiť ju rýchlo za hlavu?
Či plakať? Smútiť? Ľutovať sa?
Pokaziť všetkým náladu?

No, toto vôbec nie je cesta,
aby sa niečo zmenilo.
Treba vstať, ísť,
pohnúť sa hneď z miesta.

To platí a vždy platilo.