Dostala som mail od jednej mojej kamarátky, ktorá učí náboženstvo.
Okrem toho má ešte plno iných povinností, takže hokej,
a šport vo všeobecnosti, má na háku. :-)
Ale ako sa dá čítať nižšie, niekedy príde chvíľa a...

Tak teda v maile stálo:

Mala som včera hodinu náboženstva. Mám na nej všetkých 5 ročníkov, od 5. po 9. Pripravila som si, že si na hodine urobíme bohoslužbu slova.
Bol prikázaný sviatok, väčšina do kostola nechodí, tak aspoň dačo.
Vôbec som nevedela, že sú majstrovstvá v hokeji a že práve hráme s Kanadou.
To som sa dozvedela až v škole. :-) Ešte že tam chodím, no nie? :-)
Po zvonení som prišla do triedy. Mali zapnutý mobil a počúvali. Bola prvá tretina. Nebrali ma do úvahy, že som tam. Tak som sa im ohlásila s tým, že im dovoľujem dopočúvať prvú tretinu, a že potom sa pomodlíme.
To som nevedela, že po prvej tretine je 15 minútová prestávka.:-) Po skončení som povedala, že si urobíme bohoslužbu slova. Tak aj bolo. Dve dievčatá prečítali prvú a druhú lekciu, ja žalmy a evanjelium, pri ktorom sme stáli, mali sme zapálený malý paškál, ktorý si na hodiny nosím a namiesto homílie som im prečítala pár myšlienok z ranného rozjímania.
Nasledovali prosby - svojimi slovami.
Väčšina z prítomných 15 žiakov samozrejme prosila za výhru našich hokejistov.
Potom som im zasa dovolila počúvať, už bola druhá tretina.
A keď som prišla domov, pustila som si TV a dopozerala tretiu tretinu a modlila som sa, aby naši vyhrali, aby žiaci mali zážitok z viery, že sa oplatí modliť.
A vyhrali sme.
No, čo Ty na môj "športovo-pedagogický postup"? :-))

Odpovedala som jej:

Super, úprimne blahoželám, vidím, že si správny človek na správnom mieste. :-)