Kto založil Cirkev? Bol to Ježiš Kristus, teda Boh, za ktorého ho považujú kresťania. Ježišove slová Petrovi z Evanjelia podľa Matúša: "A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Útoky na Cirkev boli, sú a budú. Je to v podstate v súlade s tým čo prorokoval sám Ježiš Kristus.

Niekoľko krát opakované, ale stále aktuálne - základ je rozlišovať medzi náukou kresťanstva a zlyhaniami, hriechmi ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu, ktoré sú v rozpore s náukou kresťanstva a jeho evanjeliom lásky. Je evidentné, že ľudia, ktorí napríklad zabíjali pri inkvizičných procesoch nekonali v súlade s učením kresťanstva. Ak si pre svoje konanie našli nejaké ospravedlnenie v Biblii, bolo to možné. Z Biblie sa dá všeličo vyčítať, najmä keď niektoré pasáže vytrhneme z kontextu toho čo Biblia skutočne hovorí.

Popri mnohých, ktorí sa držia hesla Boh áno, ale Cirkev nie existuje množstvo ľudí, ktorí nemajú s Cirkvou problém. Ich nemilitantný postoj môže prameniť zo všeličoho. Sú tu však ľudia, ktorí by mali asi najväčšie právo povedať, že zlú, zlú Cirkev odmietajú.

Spomedzi najväčších osobností minulosti a súčasnosti, ktorých život bol príkladom pre druhých a napriek tomu chceli byť súčasťou Cirkvi aj s tými, ktorým sa nedarilo dosiahnuť až takú úroveň, možno spomenúť aspoň niektorých. Patrí medzi nich napríklad Damián De Vesteur, ktorý išiel pracovať medzi malomocných na ostrov Molokai; Matka Tereza, ktorá sa asi ako všetci vedia starala o umierajúcich, chorých a opustených, na ktorých spoločnosť zabudla. Napriek priepastnému rozdielu medzi ňou a množstvom ľudí v Cirkvi, ktorí kazili aj jej kredit, nikdy nepovedala Cirkvi "nie"; Don Bosco, ktorý obetoval svoj život na pomoc chudobným a opusteným deťom v Turíne; František z Assisi, ktorý si vybral radšej život v úplnej chudobe, ale slobode, než by mal žiť v prepychu a otroctve svojich túžob; Atď., atď.
Títo ľudia sa nechceli izolovať od tých, ktorí neboli takí verní Kristovi ako oni. Ani preto nezavrhovali Cirkev. Vedeli, že Cirkev nie sú len tí zlí, ale aj mnohí dobrí. To ale nebolo to najdôležitejšie. Oveľa viac pre nich znamenalo a znamená to, že Cirkev sú ľudia, ktorých miluje Boh-Ježiš Kristus a preto ich chceli milovať aj oni a chceli napriek ich nedokonalostiam ísť s nimi k Bohu, spoločne, zjednotení v jednom spoločenstve, tak ako si to želal Boh. Takisto aj svoju rodinu človek neodvrhne len preto, že niektorí členovia konajú nesprávne, respektíve sú horší. Aj tým horším chceli spomínané veľké osobnosti pomáhať priblížiť sa ku Kristovi. A to buď priamo alebo svojim príkladom.

Zbabelec uteká pred protivenstvami, ale odvážny človek sa snaží prekonávať ich láskou.

To či Cirkev "áno" alebo "nie" je preto veľa krát o veľkosti človeka.