„Ešte som nemiloval, ale túžil som po láske. (...) Hľadal som niekoho, koho by som miloval. Chcel som byť milovaný.“ (Conf. III, 1) Spoznáva ju počas štúdia v Kartágu. Jej meno tají. V čase písania Vyznaní si nemusel na všetko pamätať. A zvlášť nie na meno jednej z mnohých... Mal ich viac. No iba tejto tu – ako sám priznáva – bol úplne verný. Vo Vyznaniach ju nazýva jednoducho „ženou, ktorú jeho srdce veľmi milovalo“.

Skutočne zabudol na jej meno? – vŕta mi hlavou. Je to vôbec možné? Nie. Augustín vo Vyznaniach jej meno jednoducho cieľavedome zamlčuje! Som si tým istá.
Napriek tomu, že ju nežne miloval, neurobil ju svojou manželkou. Chcel – nemohol. Zákon a vtedajšie pomery nedovoľujú, aby si vzal práve ju. Žijú spolu „nadivoko“.

Augustín však prežíva svoju osobnú konverziu. Konečne sa viera, ktorú žila jeho mama, slávna svätá Monika, stáva aj jeho osobným presvedčením.
Okrem kariéry a žien tiež miloval nadovšetko pravdu. Ak chce ako veriaci kresťan žiť v pravde, musí si život zariadiť podľa morálnych požiadaviek viery. Život nadivoko musí skončiť. Ale podľa zákona si svoju životnú lásku vziať nemôže. Verdikt je jasný – rozchod.

Treba povedať, že ani Monika nebola Augustínovou priateľkou nadšená a o ich rozchod sa pričinila rovnakou mierou, ako sa jej pripisuje na Augustínovom obrátení. Dovolím si tvrdiť, že Augustín opustil svoju lásku jednak na žiadosť svojho svedomia a jednak na žiadosť svojej matky... ktorá ako mnohé mamy chcela pre svojho syna len to najlepšie...

A Augustín dovolil svojej láske odísť.
Píše: „Keď som odstránil od seba ženu s ktorou som žil, moje srdce, ktoré ju veľmi milovalo, bolo zasiahnuté, ťažko poranené a krvácalo.“ (Conf. VI, 15)

Augustínova životná láska sa vracia späť do Afriky a sľubuje, že nikdy nebude patriť inému mužovi. (Conf. VI, 15; Augustín to považuje za potrebné vo Vyznaniach spomenúť:-) Zanechala mu však syna Adeodata (Bohdana), na ktorého bol Augustín ako otec právom hrdý.

Po rozchode vezme iniciatívu do rúk Monika. Augustín sa zrejme cíti mizerne a ostáva mierne pasívnym. Monika vyberie Augustínovi vhodnú snúbenicu; má však jednu „chybu“ – do dospelosti jej chýbajú dva roky, a tak sa so ženbou musí počkať. Augustín však nepočká. Nájde si na ten čas inú „medzizastávku“. To bol jeho jediný spôsob protestu voči týmto machináciám. A svedčí sám, že bolesť z rozlúčenia s jeho životnou láskou sa jeho neverou stala ešte beznádejnejšou. (Conf. VI, 15)

Augustín sa napokon neožení s nijakou. Už žiadnej nevenuje svoje srdce, ani telo. Všetku svoju pozornosť a lásku zameria na Boha; na Pravdu, po ktorej vždy tak veľmi túžil. Stáva sa biskupom. A podľa vzoru svätého Ambróza venuje svoj životný čas starosti o vieru a veriacich.