S fotoaparátom v ruke som kľačala na parapetnej doske otvoreného okna
a modlila sa, :) aby ešte chvíľu vydržala jeho batéria,
ktorá mi dôrazne oznamovala, že sa ide vybiť.
Ako vždy v tej najnevhodnejšej chvíli.
Čakala som na poštové holuby, ktoré začínali krúžiť nad domami.
Fotila som ich už mnoho ráz, ale zatiaľ ani jeden záber zaveľa nestál.
Zo záhrady je to príliš zďaleka, z dvora mi výhľad clonia stromy.
A tak som „strašila“ v okne dúfajúc, že možno sa mi konečne podarí
zachytiť ich v jedinečnej chvíli spoločných preletov,
že batéria vydrží
a nikto v tej podvečernej horúčave nebude prechádzať po ulici.
Nepotrebujem sa predsa strápňovať pred susedmi. :)

No nevyšlo to.
Batéria síce vydržala, ani po ulici nikto nešiel,
ale fotografia nie je podľa mojich predstáv.
Nezachytáva nádheru úžasného zážitku.

Čo už.
Skúsim nabudúce.
Nájdem nejaké iné miesto s lepším výhľadom
a raz určite urobím záber s poštovými holubmi,
ktorý svojou krásou všetkým vyrazí dych a samozrejme poteší. :)

***

Sú chvíle, ktoré sa nám zapíšu rovno do srdca a vždy nanovo nás priťahujú.
A to je koniec.

Vlastne začiatok, ktorý nemá konca. :)

Poznáš to, však?