s týmito slovami som sa po sv. omši pred kostolom prihovoril jednej ženicke o paličke. a ona sa rozhovorila... krásnych 87 rokov, 2 deti, 4 vnúčatá, 6 pravnúčat, z ktorých najstaršie je v mojom veku. kedysi bývali s manželom u sestričiek, ktorým jej muž robil hospodára. keď komunisti sestričky o polnoci vysťahovali, museli odísť aj oni. dlhé roky bývali v jednej dedinke a potom, keď pred 20 rokmi ovdovela, presťahovala sa bližšie k svojmu rodisku.
z jej tváre s mnohými vráskami šiel podmanivý pokoj. počas celého nášho rozhovoru ani raz nezafrflala, nesťažovala sa. ani o tú paličku sa veľmi neopierala. viac s ňou mávala... napokon celú svoju životnú výpoveď zavŕšila slovami: "viete, však Pán Boh ma postrčí raz sem, raz tam. a ja len plním jeho vôľu..." povedala to s takou úžasnou radosťou a istotou, až som sa začal zamýšľať a pýtať sa sám seba, odkiaľ človek, ktorý má "toľké roky" berie tak krásny postoj k životu, prečo sú mnohí iní (aj mladí!) ľudia zatrpknutí, znechutení, ufrflaní... prečo chýba radosť, pokoj, nádej... potom som sa zasa vrátil k babičke a povedal som si, že o nej napíšem. stretnutia s takýmito ľuďmi sú pohladením srdca, dôkazom toho, že sa oplatí žiť a príkladom spolupráce človeka s Božou vôľou... zasa raz nechápem, ako môže niekto povedať, že Boh človeka obmedzuje... neviem, možno som sám obmedzený...