Dať či nedať? To je otázka. Možno v tomto prípade by v tom mal Shakespeare jasnejšie. Popularizácia jaslí dnes znovu rastie a spolu s ňou aj dávanie detí na celý deň do škôlky už v prvých rokoch. Čo to so sebou prináša?

Rodičia dávajú deti do jasieľ z rozličných dôvodov. Niekedy preto, že im je doma na materskej pridlho, inokedy sa do popredia ich záujmu dostane zlepšenie ekonomickej situácie v rodine, aj keď to nie je často až také naliehavé. Inokedy sa do čela rodinných priorít postaví kariéra. V najtragikomickejšom prípade o osude dieťaťa rozhoduje matkino feministicko – emancipačné zmýšľanie. Tomuto trendu napomáha aj „sociálna“ politika štátu. Negatívnym je práve slabé ohodnotenie žien na materskej a celkové nastavenie systému tak, že ženy sú stále viac motivované dieťa odložiť do inštitúcie a zamerať sa radšej na svoju profesijnú realizáciu. Ochota nedať dieťa do jaslí však závisí do značnej miery od jej vzťahu k dieťaťu, od jej zásad, vedomostí a od jej obetavosti. Zamerajme sa teda na oblasť vedomostí. Čo o tejto problematike hovoria špecialisti, ktorí sa ňou zaoberali?

Doktor Oldřich Pšenička hovorí, že jednou z hlavných príčin stroskotávania rodinnej výchovy u nás je to, že ženy dlhé roky neplnili svoje materské poslanie , utekali do zamestnania a deti zverovali iným ľuďom – jasliam a škôlkam. Ďalej, že ako rizikové faktory neuróz a porúch správania u detí sa ukazujú okrem iného dochádzka dieťaťa do jaslí a denný pobyt v materskej škôlke dlhší ako sedem hodín.

Známy americký psychológ Dobson tvrdí, že deti, ktoré trávia v predškolských zariadeniach viac ako 30 hodín týždenne, sú neprispôsobivejšie, agresívnejšie a náročnejšie, častejšie sa zapájajú do bitiek, prejavujú krutosť a zákernosť, šikanujú iných, veľa hovoria a dožadujú sa okamžitého splnenia svojich požiadaviek a takisto to ovplyvňuje aj ich fyzické zdravie.

V knihe od Kocha a najznámejšieho českého psychológa Matějčeka – Psychologie a pedagogika dítěte, sa možno dočítať, že deti odtrhnuté od materskej osoby reagujú mrzutosťou, plačlivosťou, volajú po rodičovi, boja sa neznámych ľudí alebo odmietajú ich prítomnosť výbuchmi zlosti. Po čase sa tento stav môže vyvíjať smerom k zoslabnutiu záujmu o okolie až k apatii. Takže to čo sa javí viacerým rodičom ako prejav osamostatňovania sa dieťaťa, môže byť výsledkom jeho emocionálneho strádania.

Tak ako u detí z detských domovov dochádza veľmi často k vzniku psychickej deprivácie z dôvodu neuspokojovania viacerých potrieb dieťaťa, tak u detí v rodinách môže podobne vzniknúť slabšia forma deprivácie označovaná ako subdeprivácia. Prejavuje sa psychickými a emocionálnymi problémami, problémami v správaní, určitým zaostávaním dieťaťa a podobne. Práve dlhší pobyt dieťaťa v útlom detstve zvlášť v jasliach, navyše ak pochádza z „chladnej“ rodiny, môže podporovať vznik takýchto ťažkostí.

Veľa môže napovedať aj nedávna štúdia robená v Spojených štátoch, kde sa zistilo, že u malých detí, ktoré sú vystavené dočasnému alebo častejšiemu odlúčeniu od rodičov pred tým než začnú chodiť do škôlky vedie u týchto detí k problémom s učením, na ktoré bol tento výskum práve zameraný. Zdroj: University of Rochester Medical Center

Oldřich Pšenička to zhrnul tak, že jasle nie sú vo všeobecnosti pre deti prospešné. Čo sa týka materskej školy, tak tá pokiaľ je tam dieťa na pol dňa, môže vhodne dopĺňať rodinnú výchovu.
Na záver by som ešte uviedol peknú myšlienku od profesora Matějčeka, ktorý hovorí, že pokiaľ deti prežijú svoje detstvo šťastne, je väčšia nádej, že raz tiež pripravia šťastné detstvo svojim potomkom.